Som ranné vtáča -:) takže v skorých hodinách prekročím spiaceho kocúra, cestou zoberiem šálku s kávou a sadám za počítač. Písmenká prichádzajú sami a od srdca, preto aj témy sú rozličné. Teším sa, že niekomu spríjemnia chvíle pri tej jeho káve -:) Sú to Moje vnímania a Moje náhľady na život, takže pre účely toho svojho ich berte s rezervou -:) ale budem rada, ak niekto nájde inšpiráciu alebo paralelu so svojim zmýšľaním.

Špirála života alebo Jednota v rozdielnosti II

Bolo by neúprimné nenapísať tento článok. Je o navnímaní vlastnej cesty po špirále, o precítení spojenia s celkom a jednotlivcami, o bezmyšlienkových vedeniach do neznáma, o pocitoch prepájania a vnímania energie, o všetkom, čo pomenovať viem aj neviem. Nasledujúce riadky sú o tom, čo chápem, čo tuším, čo vnímam a o tom, čo je určené tým, ktorý ich budú čítať a navnímajú v nich informácie pre seba v akejkoľvek podobe. Som ryba s ascendentom vodnára. Vždy som vnímala život a svet z veľkej výšky a veľmi zoširoka, vždy som vedela navnímať z blízka i z ďaleka, mala som v sebe ten šiesty zmysel a nepochopiteľné pocity nekorešpondujúce s pokynmi súčasného sveta, v ktorom som prebývala. Každé rozhodovanie bolo pre mňa skúškou, lebo navnímané protichodné polohy mi splývali a nechápala som systém výberu. Ľudia ku mne pristupovali a čerpali z mojej širokej chápavej energie, ktorú som rozdávala, bez znalosti a pochopenia. Každý ten „šiesty“ zmysel máme -😊 Jeho zárodky sa krčia prehlušované hlukom žitia, pokynmi okoloidúcich, ktorí si práve namýšľajú, že majú právo tej svojej pravdy a pokúšajú sa vás zmanipulovať a usmerniť aby ste nezblúdili v spleti neprávd iných. Až odhodením ťažkého plášťa svojho vlastného ega vybudovaného interakciami inými a teda mnou samou, ktoré mi deformovalo náhľad a spôsobovalo iné videnie, až v tej chvíli som navnímala skutočnú pravdu. Čuduj sa svete -😊 nekonečná špirála vedomia so všetkými možnosťami aj nemožným, po ktorej kráčam spolu s ostatnými. Vedomými aj tými nevedomými. Takže ak vám v tomto článku príde čokoľvek čudné -😊 spomeňte si na malé zrnko v sebe - svoj počiatočný zdroj a dotknite sa svojich vnútorných pocitov, odhoďte prizmu nemožnosti a absurdnosti, pretože všetko je možné.

Po počiatočných nevoľnostiach mojej mysle zo stanovenia smrteľnej diagnózy, keď nikto okolo mňa vrátane lekárov nedokázal odpovedať na nevyslovenú otázku, či prežijem, prispôsobila som sa skutočnosti, ktorú som si sama pripravila a ktorej prežitok ma mal posunúť do sveta chápania a vedomia. Nevrhla som sa do študovania možností ale začala som žiť v tejto sekunde a počúvať svoje vnútro. Prvá navnímaná zastávka boli knihy Sergeja N. Lazareva ( ruský parapsychológ a výskumník ), všetkých 12 dielov Diagnostiky karmy postupne som čítavala každučký večer. Ruské trochu neotesané a v daný moment kruté čítanie. Systém jeho náhľadu na informačné pole človeka v náväznosti na zdravie a podnety vyvolania chorôb, jeho náhľad na možnosti, všetko bolo ťažké a v mojej situácii veľmi bolestné. Pri druhej časti som prestala čítať a mala som pocit, že to psychicky nezvládnem. Tak ako som postupovala podľa nich a napokon dočítala posledný diel, do môjho vedomia sa postupne absorbovalo doposiaľ len navnímané ale neprijaté aby sa stalo pravdou. Presuňme sa z ruského vnímania hlbinných emócií a ich dosahu na zdravie človeka na prírodný úkaz na Šumave v Čechách -😊 Môj prebudený „šiesty zmysel“ sa ozýval čoraz hlasnejšie a ja som v životnej situácii, keď nepočítate roky ale minúty, prestala odolávať tomuto volaniu a bezhlavo som navnímala miesto, kam ma moja duša ťahala. Bezmyšlienkovite a jednoducho, akoby moje ja pochopilo, že vnútorné vedenie je nielen priamočiarejšie ale aj rýchlejšie, čo v mojej situácii bolo tiež plus -😊 Vycestovala som na neznáme miesto, kde som stretla neznámu ženu a prežila som tam týždeň „ bez zámeru“. V živote človeka sa nestáva často, že urobí veci, ktoré nemajú reálny zámer a toto dáva veľký priestor k otvorenosti. Tam kde sú dvere otvorené, tam pravda príde -😊 Odrazu som trávila čas s obyčajným človekom, ktorý otvorene rozpráva o svojom mieste v systéme prepájania prebudených ľudí, o svojom volaní budovať miesto, kam môžu ľudia prísť ukotviť svoje nové vnímanie, rozpráva o Novej zemi a toto všetko som cítila na tomto mieste aj ja vo svojom vnútri aj keď odvaha nahlas sa k tomu vyjadrovať mi chýbala -😊 Nebol to okoloidúci zo zámerom zmanipulovať – bolo to moje potvrdenie Vesmírom, že navnímaná niť smeru môjho bytia je správna. České miesto „Nebe na zemi“ mi dalo to, po čo som sem prišla, neopakovateľné, jedinečné a určené práve pre mňa. Moja túžba dotknúť sa hviezd bola naplnená a potvrdená -😊 Cítim sa bytosťou spojenou s Vesmírom, Bytím, Bohom, Prírodou...Odskočme si teraz na workshopy s Majstrom Yangom, čínskym učiteľom žijúcim v Austrálii, ktorého systém Kaligrafického zdravia mi doteraz pomáha fyzicky sa vyrovnať s ťažkými zásahmi lekárov do môjho tela, ktoré boli v tom čase nevyhnutné na poskytnutie časového priestoru mojej bytosti. Po virtuálnom stretnutí s Martinou z Trnavy, ktorá tieto kurzy nielen organizuje ale tým aj žije, som opäť intuitívne zamierila na nepoznané a nepredvídateľné, bez premýšľania. Duševné prepojenie na vlastný mikrosvet, pokus ovplyvniť život buniek, ktoré sú mojim vesmírom, otváranie vedomostí o vlastnom tele, prekonávanie svojich vlastných fyzických aj emocionálnych limitov. Aj prepojenie s cudzími ľuďmi odrazu tak blízkymi, že som sa naučila ich objímať -😊

 

Zastávok a prežitého na ceste špirálou bolo veľa a dúfam, že ešte aj bude -😊 To, že prežitky sa na prvý pohľad zdajú rozličné a nekompaktné, je len pohľad z blízka. Chcela som týmto výberom podčiarknuť práve možnosť pomýlenia, ak nehľadíme do vnútra a z vnútra. Vo všetkých prežitkoch u mňa nastal ten istý priebeh diania – fyzické bolesti, psychická kríza, moment keď som chcela utiecť, prekonanie pomyselného limitu a posun. Je mi ťažko dať do písmenok skutočnú pravdu, že cítim a vnímam celé toto spektrum -😊 že objímam všetky tieto skutočnosti, všetky zúčastnené bytosti, že v jednom momente mám v sebe celý svet aj vesmír. Chápem a rozumiem každému z nich čo činia, ako posúvajú na špirále ostatné bytosti . Nie cez prizmu ega, bez potreby ukazovať to iným, jednoducho naozaj viem pojať do seba celý tento organizmus -😊 V mojom srdci sa spája nespojiteľné a neuskutočniteľné je pravdou. Mám jeden dôvod, prečo vás navádzam spojiť sa so sebou samými, skúšať to aj keď sa vám nedarí, nevzdávať to aj keď to vyzerá že už niet sily -😊 Pravdou je, že sme v tom všetci spolu, či to vnímame alebo nie. Každý posun jednotlivca je zároveň posunom celej masy, každé prijatie rozdielnosti ktoroukoľvek bytosťou je otváraním možností, každý posun na špirále posúva aj ostatných. Možno z úrovne svojho vedomia navnímame len niektoré schodíky ale ak veríme, že existujú ďaľšie dokážeme svojím posunom ovplyvniť vesmír -😊 Žiaden posun nemá menšiu cenu, každý zo svojej úrovne dávame do toho všetko, čo vieme dať v daný okamih -😊

 

p.s. potvrdenia sú všade okolo nás, stačí stíšiť a spomaliť. Počas liečby som napísala poviedku „Aký bol let 2020“, to číslo mi došlo zámerne a aj keď som ho nechápala, je to rok v ktorom predpovedajú viacerí senzibili veľký krok v posune celej planéty -😊

 

 

6.7.2018

Čo by bolo, keby naše babky vedeli po čínsky

Posledné mesiace ma fascinujú kvety. S príchodom leta bola moja možnosť zdieľať s touto krásou Tu a Teraz čoraz častejšia a výber dovolenky v mojej réžii sa aj od tohto odvíjal. Španielska Andalúzia je práve odetá do kvetinového šatu, všade kam oko dovidí sú rozkvitnuté kery a stromy, od pestovaných záhrad v dovolenkových rezortoch až po divo rastúce kvetinové lemovania okolo ciest. Nádhera, ktorou príroda manifestuje pestrosť farieb života, nezničiteľnosť jeho kolobehu a premeny foriem, keď na jednom kríku nájdete puky, rozkvitnuté kvety aj dokvitajúce časti toho istého koreňa. Španieli sú ako ich príroda - plní života, prejavujúceho sa niekedy pre európana vysokou frekvenciou hluku, najmä ak ide o mladé rodiny s viacerými deťmi -😊, ktorých je v rezorte neúrekom. Moja španielčina je takmer nulová, takže hneď prvý deň som namiesto telového mlieka kúpila sprchovačku a kozmetické utierky som nahradila vlhčenými utierkami, s prepáčením na zadok -😊)) Ale zas na druhej strane nemusíte riešiť čo na seba, ako vám sadne podprsenka na vaše nové prsia, či nevykúkajú jazvy a čo s vlasmi, ktoré sa neposlušne vlnia . Okolo vás je to samá matka s deťmi a ani tie španielske nevynikajú nadmernou upravenosťou a namiesto šiat riešia plienky, cumle, hračky a plávacie kolesá. Takže slobodáááá...za ucho červený kvet a do uší štuple -😊

 

Každá minca má dve strany, ako hovorili už naše babky a nám unikla podstata, že nejde ani tak o tie dve rozličné strany ako o skutočnosť, že tvoria jednu a tú istú mincu -😊 . Pred nedávnom moja priateľka oslovila onkologické inštitúcie s ponukou pre pacientov na možnosť účasti na workshope, kde by sa naučili základy dýchania a pohybov, ktoré sú prospešné pre ich zdravie v rámci náročnej liečby. Keďže však ide o časť čínskej kultúry tela, hneď spočiatku ju odmietli i keď pochybujem teda, že vôbec o tom niečo vedeli -😊 Tak ma teda napadlo, keďže som takýto workshop už absolvovala a píšem len o tom, čo som už aj reálne zažila, že sa pozriem na to, čo by bolo, keby naše babky vedeli po čínsky. Ja sama som mala babku a tá mi už od mlada vtĺkala do hlavy pár vecí, ktorým som sa vtedy smiala a až dnes chápem múdrosť jej slov, ktoré vtedy nepadali na úrodnú pôdu. Škoda. Ak by naša kultúra dožičila našim starým rodičom toľko pozornosti a úcty, čo čínska, možno by sme sa o svojom zdraví nielen viac dozvedeli, ale aj viac si ho vážili a viac sa o neho preventívne starali. Moja babka mi vravievala : „ nesadaj si na studenú zem, navliekaj si nohy do teplých ponožiek a nenos krátke tričko, čo ti odkryje ľadviny“ ( mimochodom doteraz si pamätám pomôcku, že sadať na zem možno len v mesiacoch, ktoré v názve neobsahujú písmeno R ). Keby babka vedela po čínsky, možno by bola vyjadrila túto skutočnosť tým, že obličky obsahujú základnú životnú esenciu zdedenú po našich predkoch a neradno s ňou hazardovať a vyčerpávať ju, pretože každý z nás dostal do vienka len určitý objem a túto energiu odčerpáva vystavovanie poveternostným podmienkam, ale aj všeobecne fungovanie proti rytmu prírody. Nič to nemení na tom, že prehriatie chodidiel, o ktorom hovorí čínska medicína a to „soľný kúpeľ nôh“ moja babka prevádzala vždy a ja ako dieťa som ju pri tom pozorovala s úžasom, keď do dedinského lavóra sypala kilo soli -😊 ( soľ podporuje čchi obličiek). Po príchode s pôrodnice s mojou dcérou, moja babka bola pri mne a šestonedelie bolo časom na regeneráciu mojich síl, vedela, že slepačia polievka varená dlhé hodiny je nielen na dušu ale aj na telo -😊 ( v čínskej kultúre potrebné dodávanie čchi vývarom z koreňovej zeleniny ale aj kvasenou kapustou ) a ani ma vtedy nenapadlo, tak ako to robia mnohé matky dnes, venovať sa v tomto období niečomu inému ako sebe a dieťaťu. Čínska medicína tiež vie, že šestonedelie je dôležité na rekonvalescenciu rodičky a preháňanie aktivít má za následok neskoršie choroby žien, opakujúce sa potom po celý ich život. Moja babka určite nevedela, že k fáze VODA patrí tmavá farba a tá podporuje obličky – ale fazuľovú polievku z veľkej tmavej fazule sme mali na tanieri raz do týždňa -😊 Tiež mi vždy dávala do pozornosti, že „ ráno treba začať teplými raňajkami – nalačno nepiť studené „, v čínskej kultúre je popíjanie teplej vody nalačno vhodné na ohriatie organizmu, pretože orgány správne pracujú pri určitej teplote. Tu by som už ani nespomenula príliv západnej filozofie, ktorý k nám doniesol pitie studených smooties na počiatok dňa ( okrem iného, mixovanie je VIETOR a ten veľmi poškodzuje žlčník, čiže trávenie je ráno vystavené náporu ). Moja babka hovorievala „ po smiechu vždy príde plač“, a vždy to tak aj bolo -😊) JING a JANG dopĺňajúci sa a obsahujúci jedno v druhom, proces neustálej premeny je základom TAO v čínskej kultúre. Každé ráno si zalievala obilnú kávu, lebo je prospešná tráveniu a okrem toho jej chutila – keby vedela po čínsky, možno by mi povedala, že táto káva zohrieva slezinu a žalúdok, čo je veľmi potrebné a odvádza z tela nepotrebné vlhko. A vôbec – moja babka žila v zime spôsobom ako to robí zimná príroda, po večeroch tĺkla orechy a jedla odložené jesenné jabĺčka, chodila skoro spávať a nič nepreháňala, v lete zas fyzicky pracovala a potom posedávala so susedkami a rečnila, žila tak ako prišlo -😊

Nie je podstatné vymenúvať tu veci, ktoré by naše babky riešili v súlade s poznatkami čínskej kultúry a medicíny, verte, že by ich bolo neúrekom -😊 ,podstatné je, že nie je potrebné mať predsudky voči prenikaniu čínskej medicíny do našej západnej zóny. Nielen onkologickí pacienti, ale aj všetci, ktorí precitli zo západného omámenia svetlami reflektorov, pod ktorými nie je spánok, všeobecným naháňaním a životom proti prúdu, ktorý jediný zabezpečí stíhanie všetkých cieľov, ktoré sú aj tak len podsunuté mašinériou ekonomickej bubliny – my všetci, ktorí už nemáme babky, môžeme čerpať aj z čínskej kultúry. Nemusíme pri tom mať radi čínsku polievku, nemusíme vedieť kade vedú dráhy meridiánov, ani perfektne ovládať cykly premien jednotlivých fáz. Prečo by sme si nemohli pomôcť starým umením zušľachťovania zdravia, prečo neskúsiť cvičenia, ktoré hýbu našimi telesnými tekutinami, prečo neveriť v energiu v nás...keď ju môžeme navnímať a cítiť. Keď som prišla na prvý workshop majstra Yanga nevedela som NIČ, dala som sa viesť len mojou vlastnou intuíciou. Moja hlúpa otázka, ktorý cvik je dobrý na operovanú uzlinu sa stretla s jeho nechápavým pohľadom, ktorý teraz už chápem ja -😊)) To je aj dôvod, prečo onkologickí lekári pracujúci na základe západnej medicíny, asi nikdy neuznajú napríklad cvičenie ako súčasť liečby. Čínska medicína, telesné cvičenia ( čchi-kung, thai-ťi - dýchacie a meditačné techniky ), ošetrovanie akupunktúrou sú totiž celistvé oblasti – ak chcete vyliečiť nejaký orgán a pomôcť svojmu telu v nejakom bode, musíte najprv „ošetriť“ fungovanie celku, všetkého, čo k vám patrí, vrátane fyzična, energetického, mentálneho aj duševného. Potom, keď dosiahnete nápravu rovnováhy, telo si samé nájde spôsob vyrovnania sa so získanými zdravotnými poruchami alebo aj následkami liečby západnou medicínou. Cvičenia aj pravidelné ošetrenie akupunktúrou beriem ako súčasť môjho terajšieho procesu, nepreceňujem ani nepodceňujem ich úlohu v mojom dnešnom živote, do ktorého som vhupla cez onkologické oddelenia -😊. Snažím sa síce obsiahnuť viac informácií o tradičnej čínskej medicíne ale neprepadla som jej, ako by sa obávali onkológovia -😊, aj keď pod vplyvom skúseností by som postupovala teraz inak, dnes, v tejto situácii .

Chápem a rešpektujem, že v tomto bode žitia už mám karty rozdané a snažím sa hrať čo najlepšie ako viem.

 

No a keby moja babka žila – opýtala by som sa možno jej -😊 a tentoraz by som ju počúvala viac pozorne.

9.6.2018

Hry s Mysľou alebo rok PO

Na Slovensku už to žije letom, slniečko ako na juhu, búrky ako v trópoch a nefungujúce inštitúcie z dôvodu dovoleniek zamestnancov. Takže je zrejmé, že to začalo. Pre ženy po operácii pŕs, alebo tie ktoré sú ešte v procese liečby mám pár dobrých správ. Umelé prsia vám prinášajú v lete voľnosť. Áno, žiadne podprsenky, žiadne problémy s oblečením, všetko, čo na vás pred tým viselo, teraz sa udrží na objektoch vytvorených plastickým chirurgom. Móda nám hrá do karát a plavky sa menia dobrým smerom- vrchné diely sú menej vykrojené a hrubšie bočné strany perfektne zakrývajú jazvy. Čo dodať. Milé súputnice, musíte si počkať rok, kým sa telo zotaví, silikóny „sadnú“, takže trpezlivosť v tomto prípade naozaj je potrebná a pokiaľ sa nachádzate v medzifáze, myslite na to, že ani Boh nestvoril svet za jeden deň -😊 ako sa hovorí. Snáď malá nepríjemnosť, že sa s umelými prsiami dosť ťažko maľujú nechty na nohách, no, ale zas po takej tortúre, čo sme prežili si môžeme dovoliť, aby nám ich namaľovala pedikérka -😊 Keďže dovolenkové obdobie kopírujú aj zdravotníci, veľa  z nás, čo mali šťastie, majú pred sebou leto bez kontrol a návštev onkológa. Ja osobne som si konečne dala kávičku s mojimi priateľkami z nemocnice, po roku stretávok, konečne mimo bufetu onkológie, povedzme si úprimne – tá káva nestála v bufete za veľa-😊

 

Telo sa zotavuje ale je len jednou z častí našej bytosti, dosť podstatnú časť obýva naša Myseľ. Koťuha jedna, celý ten čas sa tvári nenápadne, zasahuje do procesu liečby aj do bežných rozhodovaní, nenápadne aby sme si nevšimli jej vystrájanie a nezadefinovali jej dosah na vývoj udalostí. My, čo sme sa už prebudili zo sna, pomaly chápeme, že za roky žitia v umelom systéme ovplyvňovanom spoločnosťou a prijímaním umelo tvorených a cielených informácií sa naša Myseľ vyformovala do poriadne pubertálneho grázla, čo si robí kedy chce , čo chce -😊 Od doby, keď som po prvý raz pripustila, že moja Myseľ nie je mnou a začala sledovať opakujúce sa prejavy a zažité formy správania v podobných situáciách, ubehol viac než rok. Z rozhovorov a príbehov viem, že onkologické pacientky sa s vyčíňaním po prvý raz stretnú pri určení diagnózy, keď si Myseľ automatizovane vytvára vzorce z tých najhrozivejších eventualít, ktoré počas rokov života zachytila ako informácie z médií, rodiny, od priateľov. Proste si vyberá z koša, kde sú nahádzané, tak ako si to ona pospája, bez vášho zásahu a v tej dobe aj Vedomia. Nasleduje doba liečby, keď každá z nás prechádza „malou smrťou“, rekapituluje, hľadá, transformuje. Myseľ pokračuje v naučenej frekvencii a keďže sa nachádzate v úplnom stredobode informácií, kde dosiahne len ten, kto túto chorobu má, pokiaľ jej neurčíte hranice, Myseľ si jednoducho „naťahá“ ďaľšie úchytky, či už z rozhovorov lekárov, sestričiek, pacientov, letáčikov...ach jaj. Do toho súcitné pohľady známych aj neznámych, ktoré Mysli hovoria : tá už to má spočítané a máš to - proste náš pubertiacky grázel začína tancovať na stole. V tomto bode sa mnohé z nás „odopli“. Vnímam ten zlom ako určitú „stratu vedomia pri veľkej záťaži“, veľmi, veľmi podstatný pre našu liečbu. Ten zlom nás síce donútil pokľaknúť a prijať svoj osud, ale zároveň pre vtedy nevedomých spôsobil, že sme v beznádejnom a bez-Vedomia stave, odrazu mali tak pramálo síl, že všetky ťukania Mysle na sklo odrazu ostali bez povšimnutia a všetky informácie, ktoré sa Myseľ snažila pretlačiť cez dvere ostali nepovšimnuté. Však načo, už sme ich mali na sklade nadbytok -😊 Ja osobne som svoj bod zlomu dosiahla počas liečby chemoterapiou, ktorá je vždy zaťažkávajúca na telo, bez ohľadu na priebeh u tej ktorej ženy. Zanechala som Myseľ búšiacu na dvere a prešla som do sveta Vedomia ( o čom som vtedy ešte netušila za pomoci nasledovania intuície a za stavu vedomia, keď som prestala bojovať proti prúdu rieky pomýlenými zbraňami. Proces, ktorý som vtedy započala nemal žiadnu osnovu, nebol naplánovaný ( ak áno, tak len mojou Dušou ) a až spätne si uvedomujem kroky, ktoré som vtedy páchala na mojej Mysli-😊

 

Prvým krokom, ktorý teraz považujem za podstatný, bolo, že som moju Myseľ odpojila od zdroja nových informácií. Uvedomila som si, že reťazce, ktoré mi ponúka sú vytvorené len z negatívnych zážitkov a podnetov a takýto reťazec určite neprijme nič pozitívne, tak som jednoducho reťazce začala strihať. Onkológov som pripravila na to, že počas liečby nechcem čítať ani mať vysvetlené „vedľajšie účinky liečby vo všetkých možných formách „, uzrejmila som si s nimi pokiaľ som ja sama stanovila hranice informovanosti, prestala som nakupovať a čítať akékoľvek časopisy, nepozerala som telku a vyberala som si knihy a hudbu , ktoré moju Myseľ večer uspávali a dopovali pozitívnymi informáciami. Moja myseľ prestala byť zásobovaná negatívnymi informáciami o chorobe a snažila som sa vyhýbať rozhovorom a akýmkoľvek dianiam zameraným na chorobu. Následne počas všetkých druhov liečby – či už to boli infúzie z chemoterapiou, ležanie pod ožarovačom, pooperačné pobyty v nemocnici, čakanie na výsledky, počas celej tej doby som skúšala a neskôr s dobrými výsledkami prevádzala Vedomé dýchanie. Nepýtajte sa ako som na to došla, ale moje sprvu chabé pokusy o vedomé dýchanie ma veľmi dobre zamestnávali, čím som bola nemotornejšia fyzicky, tým viac som zamestnávala Myseľ, ktorá sa snažila pochopiť nový ( možno pre ňu zábavný ) postup a pomôcť mi. Tu je podstatné vidieť, že Myseľ ako taká nie je namierená nepriateľsky, je len naprogramovaná a kopíruje vami udanú cestu, pravdaže, ak máte v rukách oprate a nenechávate ju tancovať ako sa jej zachce. Takže som prežila nepríjemné 6-hodinové infúzie aj ožarovanie za spolupráci Mysle ovládnuť vedome spôsob dýchania a nedovolila som jej, z týchto situácií vyčarovať odznova nové negatívne, ľútostivé a inak nepríjemné chvíle. Začala som vnímať a sledovať spôsob, frekvencie, a podmienky za akých sa vybavovali negatívne myšlienky a snažila zareagovať. Keď už moja myseľ strácala dych a strácala aj nádej, že ma bude naďalej ovládať, tá stvárala teda psie kusy -😊) Keď som jej už nenechávala priestor, nedovolila som jej vytvárať príbehy a v zárodku som vždy odklonila myslenie, posielala mi už len „odkazy“ vo forme slov objavujúcich sa v najnevhodnejších chvíľach -😊, pravdepodobne chcela vystriehnuť chvíľu nepripravenosti -😊) Slová predpokladám vyberala z portfólia mojich vnútorných strachov, pretože odkazy obsahovali slová ako „smrť“, „recidíva“, „rakovina“. Slová naozaj prichádzali v neurčených frekvenciách a chvíľach bežného dňa ( najmä pri automatických prácach, ako je umývanie zubov -😊)) Moja Myseľ sa so mnou zahrávala a ja som sa začala zúčastňovať aktívne a priateľsky tejto hry -😊 našla som si jednoducho proti-slovo „ LÁSKA“, ktoré som si vždy predstavila, keď mi Myseľ prihrala jej slovo -😊 Bolo to rýchle a ako sa neskôr ukázalo aj efektívne riešenie. Moje slovo som si vizualizovala z kvetín a neskôr som zistila, že hra s Mysľou prešla na druhý level. Jej zasielané slová som už neodmietala ale nechala ich „prejsť“ okolo mňa odeté do tých istých kvetov ako slovo moje. Ja viem, „rakovina“ odetá do kvietkov znie komicky, ale skúste si ju predstaviť a pochopíte, že zmena formy mení aj jej obsah -😊) Čistenie Mysle prebiehalo rok, teda u mňa. Ale zas ženy – ani veľké upratovanie neurobíme za víkend, no nie -😊)

 

Tu by mohlo moje rozprávanie končiť, ale pre všetky ženy, ktoré sa tu práve teraz našli alebo zakúšajú pocit, že im to niečo hovorí, chcem ešte dodať podstatné uvedomenie. Ak pochopíme, že byť Vedomým človekom obnáša aj pochopenie fungovania našej Mysle, ak pripustíme, že naša Myseľ sa správa tak nezávisle, ako jej to len dovolíme a ak si uvedomíme, že Myseľ neustále absorbuje nové informácie bez toho, aby nás na to upozorňovala a následne tvorba jej „skutočnosti“ prebieha nezávisle od nás – potom pochopíme veľký význam ovládania Mysle pri našej diagnóze a procese liečby. Lekári tomu hovoria „ pozitívne myslenie“, bez toho aby chápali obsah -😊 Aj oni zistili, že pacientky, ktoré to majú „tak trocha na háku“, prejdú liečbou ľahšie. Netušia však v skutočnosti, čo všetko za tým je – ale nechajme ich v tom, nech si robia svoju prácu -😊 Bodkou za touto témou je skutočnosť, že je už vedecky dokázané, že aj Myseľ ovplyvňuje fyzické telo, teda ak by to neprotirečilo farmaceutickej ekonomickej bubline, dávno by sa o tom viedli aj verejné rozhovory. V prípade, že túto skutočnosť akceptujeme, vychádza nám, že naša „samoliečba“ ovplyvňovaním Mysle a jej koordinovaním je tak podstatná ako liečba lekárov. Tak sa nad tým zamyslite a rozohrajte tú svoju hru. Aby sa Myseľ stala priateľkou. Môže to byť aj zábavné, lebo veď svet je taký ružový ako si ho stvoríme v tej našej realite -😊 pekný kvietkovaný deň.

O tom, o čom lekári nehovoria alebo, čo sa stane keď zapadáte do tabuľky

20.5.2018

Dnes je nedeľné ráno stvorené na tvorenie. Sedím pri šálke kávy na "raňajkovom balkóne" a  pred sebou mám zazelenané vinohrady. V diaľke sa síce týčia komíny bratislavskej mašinérie, ale pre túto chvíľu som ochotná prehliadnuť to, ešte že som krátkozraká, niekedy sa to hodí. Rada kávičkujem a dnes sa to dá aj "na diaľku", takže vitajte -:)

V poslednej dobe som si vymenila pár mailov s češkou Ivetou, ktorej práca ma zaujala a o ktorej som aj písala v sekcii "zaujalo ma", tiež tam nájdete odkaz na prvý webinár a na jej stránku s tematikou zdravia pŕs. Zároveň sledujem snahy slovenky Martiny o rozširovanie povedomia možností ozdravenia buniek špeciálnym ( a tak jednoducho logickým ) cvičením a dosah na priebeh liečby a rekonvalescencie v onkologickej chorobe. Určite sú to len fragmenty snáh, ktoré sa ako jarné kvietky otvárajú v našej spoločnosti a ich spoločnosu črtou je, že to majú ťažké -:) Napriek tomu, že mnohé z nás zažili a prežili množstvo nepríjemných vyšetrení, stretávajú sa s nezáujmom lekárskych pracovníkov voči našej ženskej bytosti, s prekvalifikovaním nášho "ja" na neosobné meno v karte alebo s celkom neprofesionálnym prístupom, ktorý podčiarkuje možnosti zlyhania výsledku - napriek tomuto všetkému, je dnes stále málo žien, ktoré sa zaujímajú o svoje prsia ( zdravie) ešte pred vypuknutím choroby a zároveň premýšľajú v momente, keď im lekár "naordinuje" plánovaný druh vyšetrenia ( lebo tak to je písané v lekárskych tabuľkách ). Nezvyknem v mojom blogu písať o negatívnych veciach a tentokrát urobím výnimku, ale výnimku neurobím v tom, že všetko, čo píšem som aj reálne prežila.

Celý život mi svietila v lekárskej karte poznámka, že matka zomrela na rakovinu prsníka. Neverili by ste, kam až dosahuje účinok tejto informácie, keď sa lekár snaží nič nezanedbať, pričom sa správa k vášmu telu ako ku kusu mäska. Ako každý správny člen systému, som každoročne chodila na preventívne prehliadky a táto poznámka spôsobovala vyšetrenia navyše, ktoré boli napísaným zákonom. Na mamograf sa ma snažili dosť dlho dotlačiť, ale moja bytosť nebola nejako zosúladená s predstavou nechutného zaobchádzania s mojimi prsiami, takže som dosť dlho odolávala. Keď už nadišiel čas, keď som zapadla podľa lekárskych tabuliek vekom do predpísanej kategórie, umocnený rodinnou genézou - na ten mamograf som šla. S informáciou zasiatou v mojej hlave, že nijako inak sa lekárom nepodarí potrdiť v tom čase moje dobré zdravie. Snímka mamografu neukázala nič, doslova nič, pretože ako mi to zdôvodnili, moje prsné žľazy boli ešte hutné a nevhodné pre tento druh vyšetrenia. Ó, aká škoda, že to lekári nevedia a skúšajú, ale niet o čom - predsa som zapadla do kolónky a netreba diskutovať. O pár rokov neskôr pri hormonálnych problémoch a ich prejavovaní na prsných žľazách opäť lekári ostali bezradní, ale tentoraz sa rozhodli zavrtať sa priamo dovnútra a vyšetriť to, čo tam je. Bolo to ešte dávnejšie, ale ani vtedy mi lekárka nič nevysvetlila, len jednoducho vpichla ihlu a šlo sa. Pár dní neistoty a strachu, a mala som to za sebou. Je to v poriadku, je to len hormonálne. Malá modrina a bolestivé miesto mi pripomínali zážitok. Pár krát za život sa podobné chvíle opakovali, keďže som mala v karte svietiacu poznámku o mojej mame, neustále som bola sledovaná a neustále mi lekári pomaly ale isto naočkovávali, že som vysoko riziková. Áno, ako taká v tabuľke som bola povinná prejsť vyšetreniami a nepríjemnými zákrokmi. Viete čo? Nikto mi vtedy nepovedal ani pol slova o prirodzenej prevencii - o jednoduchých veciach ako je starostlivosť o podpazušné uzliny, masírovanie pŕs, riziká podprseniek nevhodne tlačiacich dané oblasti, sledovanie zmien podľa cyklu. Načo, však som bola riziková. Ja sa priznávam - v svojej nevedomosti som tiež spadla do bludného kruhu vyšetrení, ktoré potvrdzovali môjmu vtedy nepoznanému a neodkrytému strachu to, že nateraz som zdravá ( veľmi dobre to popisuje doktor Šula - sekcia zaujalo ma ), moje šťastie bolo v tom, že intuícia ma nepúšťala do ordinácií často, len v rámci povinných termínov -:)  Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, ale nemám prečo preháňať, len kumulujem nepríjemné veci, ktoré som prežila. Po rokoch vyšetrovaní som naozaj pristála v stanici " rakovina" a skončila v nemocnici s nálezom DCSI potvrdeným vákuovou mamotómiou ( ďaľším invazívnym vyšetrením ), čo je mikroinvazívny karcinóm, nález bol však tak malý, že nezachitili bližšie špecifikovaný druh. Nasledovali vyšetrenia a zákroky, ktoré mi už nedávali vôbec čas na premýšľanie a boli mi podsunuté ako definitívum v tejto situácii, napokon operácia ( prvý zákrok som absolvovala na Slovensku ). Predoperačné yšetrenie MRI nepreukázalo nič ( vraj kontrastná látka vytiekla), takže ma operovali na základe mamografu a tak sa snažili predísť problémom, že sa im zdalo, že štvrtina prsníka bude lepšia alternatíva, v histológii však opäť nenašli nič. Doteraz mám pred sebou prekvapenú tvár operátora nad výsledkami aj zdesenie onkologičky, ktorá sa s takýmto stretla vraj druhý raz v živote - lekári ale zachovali svoju tvár a poblahoželali mi k negatívnemu výsledku -:) Keby som žila vo svete duality asi by som podala sťažnosť na zdravotnícke zariadenie -:)) Po operácii som bola opäť vohnaná do mesiacov strachu a kontrol, mamografe ( mimochodom sestrička mi chcela na mamografe vyšetriť novo operovaný prsník, kvôli chybe v karte, ale našťastie som mala ešte niečo v hlave, takže stáva sa čokoľvek ). Takto som žila ešte dva roky, moja hlava premietala všetky možné alternatívy, neustále pochybnosti do mňa zasievali lekári aj moja vlastná "genetická záťaž", ktorú som si niesla na chrbte ( možno preto som mala dosť intenzívny pocit bolestí chrbta -:) Potom som zakotvila v definitívnom náleze rakoviny prsníka s metastázou. Takže lekári si vlastne môžu povedať, že všetko čo bolo, bolo potrebné. Ja som to tak vtedy nevidela. Môj životný kruh od prežívania liečby mojej mamy v detstve, cez život neustáleho strachu z vyšetrení a výsledkov, z bojovania môjho vnútorného Ja s tlačením lekárov do všetkých tých vyšetrení podľa tabuliek sa završil. Dospela som do bodu, ktorý všetci predpokladali. V tomto momente by sme sa mohli presunúť na začiatok môjho blogu, ale teraz to nie je hlavná téma -:) Dnes chcem ženám pripomenúť, že ich telo je Dar a tak sa k nemu treba správať a zachovať triezvosť, ako sa to len dá v danej situácii. Keď už máte nález, veľa toho nevymyslíte -:)

Keďže dnes píšem o "realite duálneho sveta" , kam nesporne patrí medicínska prax spojená a tlačená farmaceutickou mašinériou, ktorá tvorí celkom podstatnú časť ekonomickej bubliny nášho sveta - nerobte si ilúzie, že sa u lekárov dozviete veci, ktoré sa môžte dozvedieť u češky Ivety alebo u slovenky Martiny -:)) Lekári sú už dávno spletení v korbáčiku farmácie a politiky, ich slabučké tielka nemôžu odolávať rýchlosti a mohutnosti toku systému. Vyšetrenia sú zápisom v tabuľke, číslom, ktoré posúva zisky spoločností predávajúcich prístroje a maže vrecká sprostredkovateľov, následne je potrebné nasadiť lieky na chorobu alebo na následky po vyšetreniach...fu, nie o tom som chcela-:)) aj keď je dobre, ak sa objavia aj také skúsenosti, aké mám ja - sú a budú mementom pre ženy - potencionálne pacientky -:)

Určite nie som zástancom vylúčenia akýchkoľvek medicínskych vyšetrení, ak sú potrebné ( čo podčiarkujem, lebo aj život v strachu z diagnózy programuje bunky ) a ignorovaní lekárskych prehliadok. Som len  ZA, aby sa ženy dostatočne zásobili počas svojho života informáciami o svojom tele a ženskosti - nie z niekedy podsúvaných a deformovaných informácií medicínskeho systému, rozsievania "preventívneho strachu" zabezpečujúceho ekonomický pohyb farmaceutického priemyslu. Som ZA aby sa ženy nepoddávali celoživotnému naordinovanému strachu zo smrti s príveskom nádeje, že skoré zachytenie akýmkoľvek invazívnym nástrojom  zachráni život a v tomto duchu splnili všetky len medicínske doporučenia na všetky invazívne zákroky. Zodpovednosťou žien by malo byť aj spoznanie svojho tela do tej miery, že budú schopné precítiť a zachytiť každú zmenu a pohyb a vnímať svoje telo ako Dar a tak sa k nemu aj správať. Je čas a už aj priestor, aby sa rozprávalo otvorene o alternatívach invazívnych vyšetrení v prevencii, o prírodnej a prirodzenej ochrane svojho zdravia za pričinení samých sebou a zodpovednosti za svoje zdravie. Viem, je ľahšie presunúť túto zodpovednosť na lekárov - ale logicky, ani my sami nepoznáme svoje telo dostatočne, prečo by ho mal poznať lekár. Nepozná - len zaraďuje symptómy do tabuliek a naučených praxou cestičiek liečby. Tak to má aj byť, lekári nám pomáhajú tak, ako ich to naučili, disponujú množstvom informácií ale to neznamená ich neomylnosť. Dúfam, že nasledujúce generácie žien, na základe rozvíjania sebaspoznávania, budú čoraz častejšie pred návšetvou lekára mať svoje vlastné pocity a možnosť napojiť svoje zažité telové informácie na prax lekára, aby spoločne vyberali najvhodnejšie a nimi prijateľné vyšetrenia v rámci prevencie chorôb. Dúfam, že ako každá bunka systému, ktorá sa rozhodne žiť novo a zdravo - tak sa systém pomaly obnoví a ozdraví ako celok.

Dnes je nádherný deň, tak to navnímajte a venujte túto nedeľu svomu telu, svojim prsiam, alebo svojmu sebarozvoju -:)

p.s. V rámci mojej liečby ďakujem českým lekárom v Brnenskom onkologickom ústave, že mi dali možnosť výberu miery informovanosti aj spolu-prehodnocovania krokov a postupov, aj podľa mojich pocitov, nielen podľa tabuliek -:)  Dnes už sú lekári, ktorí vás vypočujú a vnímajú, že je to vaše telo ( možno aj Duša ) - ale najprv musíte byť vy samé schopné prejavovania sa, rozlišovania, záujmu a pokojného prístupu k situácii a následne aj spolupráce s lekárom. Vždy máte na výber.

 


Splynutia a "pošli to ďalej"

8.5.2018

 

Dnes ráno, sediac pri veľkom Latté na benzínke, vypočula som si oduševnelý rozhovor dvoch mužov, ktorí sa bavili o ceste športových rybárov, kdesi v Pobaltských krajinách. Starší z nich, rozprával veľmi zanietene svoje zážitky z poslednej cesty a aj ja, prežúvajúc bagetu pri vedľajšom stolíku, zahĺbila som sa do toho rozprávania. Okrem slov som navnímala aj „pravdivosť“ jeho pocitov, takmer uchopenia-možné emócie vkladané do rozprávania, preciťovala som v tú chvíľu s ním -😊. Je úžasné, že ak človek navníma druhého hlbšie, zároveň mu to otvára možnosť prežiť s ním tú jeho zažitú „pravdu“ a pri tom vôbec nezáleží na téme prežitého -😊. Na tú chvíľu sa jeho pravda stáva aj vašou a splynúť v akejkoľvek téme nie je problém.  Ja viem, počúvať sa nepatrí -😊)) vraj. Ale dnes je kopec prežitých „právd“, ktoré už neplatia, lebo náš svet sa posunul a nezáleží na tom , či si to všetci aj všimli. Bez pokrikovania Ega nezáleží dokonca ani na tom, či ten druhý vie – že viete -😊). Pre mňa osobne sa stal svet Slobodným, všetko, čo dokážem navnímať je dosiahnuteľné a možné, je to ako kráčať lúkou. Všade navôkol je množstvo vôní, lákaní a vizuálnych mámení, idem pokojným krokom, neponáhľajúc sa a dávam si dostatočný priestor na jednotlivé zastavenia. Nemám už strach, že ma bodne včela, alebo stúpim na hada, či ma popŕhli nejaká rastlina. Moja otvorenosť zo sebou prináša niekedy údiv tých druhých, ale ja už každé „nepochopenie“ vnímam skôr ako „zastavenie“ toho druhého, ktorý sa nevie zatiaľ naladiť a ani akceptovať  tú moju „pravdu“. Akceptovať skutočnosť, že sme sa prehupli do sveta, kde každý jednotlivec žije tú svoju „pravdu“ a zároveň je možné tieto „pravdy“ zdieľať vzájomne, je možné podľa individuálneho nastavenia a stupňa toho ktorého človeka, čo mne neprináleží posudzovať – takže to len navnímam a plyniem ďalej -😊. Každé čo i len chvíľkové splynutie vo mne zanecháva príjemné pocity a dovoľujem sama sebe, aby som si ho do sýtosti užila a precítila...No áno, pre niektorých budem len šibnutá, ktorej „preplo“ v dôsledku ťažkej diagnózy a ktorej pohľad na svet a život ostal značne deformovaný touto skutočnosťou -😊 Ale verte mi - je o mnoho príjemnejšie a podľa mňa aj energeticky „zdravšie“ vyhľadávať a navnímať Splynutia, ako sa pozastavovať a riešiť, či tá „tvoja pravda“ je v presnom súlade s tou mojou. Takže, k raňajkám som prežila super zážitkový výlet na rybárskej lodi a s dobrou náladou som odchádzala z benzínky, aby som započala dnes niečo robiť -😊

Veľké témy so sebou prinášajú pochybnosti o tom, či sme schopní sa ich zúčastňovať a následne je možné, že nám tieto pocity svojím narastaním spôsobia až paralýzu a v konečnom dôsledku neurobíme nič -😊)) aj keď sme to mali v pláne. Kedysi som sa aj ja potýkala s podobnými pocitmi, ale ako prichádzala prax a ja som zisťovala, že hranice sú v mojej hlave a hlavne – že vidieť za roh sa aj tak nedá -😊, moje vnímanie ma voviedlo do arény, kde si pri prvej pochybnosti vyberiem voľbu prežitku a počkám si na výsledok v praxi. Každý jednotlivec má svoje individuálne nastavenia, schopnosti, možnosti aj podmienky na tvorbu spoločnej reality. Ak sa správne naladíte na vedenie Vesmíru, ide to ako po masle -😊 A niekedy aj nie, ale to má určite svoje príčiny, takže keď ma všetko brzdí, nejdem hlavou proti múru ale radšej zvoľním tempo. Ja som ekonómka. Celý svoj predošlý život som sa potýkala s ne-zodpovednosťou, ne-dôslednosťou, ne-profesionalitou, ne- záujmom...UF, až po prepnutí Vedomia som si povedala, že tých NE je v mojom živote priveľa a už vôbec nemám chuť sa nimi zaťažovať. A v súlade s diagnózou som k sebe začala už púšťať len tie kladné slovíčka -😊) Pravidelne si toto cvičím v styku s pracovníkmi ( väčšinou štátnych ) inštitúcií a zároveň sa  zabávam na spôsobe našej spolu-práce , kde udávam tempo a druh emócií použitých pri riešení rozličných problémov. Že toto sa nedá !? -😊)) ale áno. Je to jednoduché, ako všetky veľké riešenia. Vždy keď začínam dialóg s druhou stranou, automaticky sa prepínam do kladného naladenia, prirodzeného ( ľudia už stihli zabudnúť, čo im je prirodzené ) milého nastavenia a nedám sa z takto nastavenej cesty zviesť mimo. V realite to vyzerá tak, že keďže vstávam pomerne skoro, moje pracovné telefonáty začínajú pár minút po začiatku oficiálnej pracovnej doby – vtedy, keď panie na druhej strane linky nevrlo dvihnú, premýšľajúc ešte nad hádkou zo včerajška a snažiac sa jednou rukou zaliať kávu v hrnčeku na pracovnom stole, prípadne zaháňajú ešte v hlave myšlienku na ranný stret s tým dementom, ktorý im zabral parkovacie miesto pri vchode, alebo na vrátnika, čo im nepodržal dvere alebo na pricvaknutú tašku vo výťahových dverách...a tak podobne. V takomto nastavení začínajú svoju pracovnú dobu, takže prvý to schytá človek na druhej strane linky, ktorý sa dovolá. Je dôležité nechať vrčanie a nevôľu sršiacu z ich hlasu nechať prejsť okolo seba, aby sme zabezpečili priechod energie, lebo nie je nič horšie, ako prerušiť tento tok a dostať sa do prerušovaného dialógu, kde sa v momente emócií stratí niť toho, čo sme to vlastne pôvodne chceli -😊. Po vypočutí prvej várky sa milo dám do debaty a v hladine kladnej pokračujem celý čas, pričom svoje požiadavky kladiem pragmaticky bez-emočne, čo väčšinou druhú stranu stíši, veď lebo to je dosť neočakávaná rezonancia -😊. Väčšinou panie na linke prejdú z nervného módu na neutrálny a pri ukončení hovoru, keď im zaprajem krásny deň, už sa topia ľady. Verím, že im toto nastavenie ostane na ďaľších pár hodín a ďaľšie rozhovory sú už aj z ich strany v hladine alfa -😊) O tomto je „pošli to ďalej“. Možno nechodím na námestia podporiť prerod spoločnosti a nastoliť spravodlivú demokraciu bez falše a korupcie. No môj príspevok tejto spoločnosti ( a teraz nemyslím politicko-spoločenskej), tomuto svetu, ľudskému kolektívu – je v takýchto malých, ale z môjho pohľadu  dôležitých krokoch-😊

Ak navnímame, že Kruh v akomkoľvek kontexte spája v ktoromkoľvek bode celý Vesmír s Bunkou, nie je podstatné kde začneme. Naše počiny, pokiaľ majú kladný Zámer, nájdu vždy prirodzene svoje riečište a tak ako rieky na Zemi na konci splynú v jedno more. Užívajme si tú cestu a vnímajme spoločný priestor, každý zo svojho riečišťa a vždy majme na pamäti, že na konci sa nájdeme v spoločnom priestore Lásky -😊

Prajem krásny deň.


Kruh sa uzatvára alebo DOTYKY buniek

1.5.2018

Takýto ( foto vľavo autentické) pohľad sa mi naskytoval posledných deväť dní každé ráno, keď som o pol šiestej ráno kráčala v tichu po pláži, sledovala čajky z móla a dýchala. Pokiaľ prvá myšlienka, ktorá vás napadne je teplý piesok, miešané drinky, odpočinok na lehátku a sem tam svalnáč prechádzajúci okolo vás – zabudnite -😊 V skutočnosti ranné prípravy na prechádzku obnášali naťahovanie pančúch pod tepláky, v rámci zachovania zdravia môjho jediného a posledného vaječníka, zapínanie mikiny po krk a navlečenie vetrovky s kapucňou -😊. Namiesto dovolenky v trópoch som sa rozhodla tráviť čas v prímorskom meste Gdaňsk, pri studenom Baltickom mori, kde som cvičila celý deň ( rozumej od 9:00 do 19:00 s malými prestávkami ), takže z mesta ( ktoré je vraj nádherné) som videla pár zastávok električky a večerné osvetlenie, keďže sme bývali pri mori. Možno sa vám bude zdať takáto zámena priorít šibnutá, ale nám, čo sme utiekli hrobárovi z lopaty je dovolené mať šibnuté nápady -😊) a ich realizácia to je ešte len to pravé orechové. Ak by ste u mňa niekedy pred tým v šatníku hľadali športové oblečenie, nenašli by ste ho. Ak by ste medzi lodičkami hľadali športovú obuv, tiež nadarmo. V mojom športovom živote za posledných 50 rokov by sa našiel nejaký ten výlet do prírody a dva roky kurzu brušných tancov, finito. Ale onkologické ochorenie zmení človeka, jeho priority, náhľad na svet a dovolí získať nadhľad a priestor na všetko, na čo máte chuť a odvahu. Aj keď je to pre iných šibnutý výmysel -😊) 

Liečba onkologického ochorenia je náročná nielen na psychiku, ale aj na telo. My, ženy po operácii prsníkov, prípadne uzlín, sa po operácii stretávame s rozličnými opuchmi, bolesťami rán a zrastov, fyzickými obmedzeniami, dodatočnými následkami po liekoch a chemoterapii. Je toho dosť. Ženské onkologické choroby sú späté so vzťahmi a starými nestrávenými prežitkami, takže prvé, čo nastáva je upratovanie v tejto oblasti. Boľavé, sprevádzané búrkami vo vnútri aj v exteriéri -😊, prechádzanie strachmi , ich odbúranie, hľadanie, nachádzanie, pochopenie, prijímanie, napojenie na Zdroj vo vnútri seba až napokon zakotvenie v prístave svojho Stredu. Od ukončenia mojej liečby ubehol rok, liečba trvala rok a pol, za ten čas som prešla všetkým menovaným. Niekedy sa pozastavím nad plynutím času, ale som hrdá na všetko, čím som sa prekúsala, z láskou si spomeniem aj na krízy a ťažké dni a týždne . Vnímam, že okolo mňa je spústa žien, ktoré sú na tejto ceste, každá v inej etape, každú očakáva to jej „pranie“ a očista, každá sa potýka so svojím vlastným „zvieratkom“ strachu, so svojimi „ strašidielkami“ aj „obludami“. Chápem ich vnútorné prerody, neistoty aj prekvapenia, keď sa po prvý raz stretnú samé so sebou -😊 Je nás veľa a každej z nás úprimne držím palce. A teraz sa vráťme k téme. Po tomto prerode a upratovaní vo vnútri nastáva čas ( aspoň u mňa to tak bolo ) odvďačiť sa svojmu telu, ktoré nás podržalo v ťažkých chvíľach a vydržalo „liečbu“, operácie a začať mu pomáhať uzdravovať sa aj na fyzickej rovine. Ja som sa potýkala s bolesťami nových pŕs, s bolesťami a nepohyblivosťou ruky, na ktorej mi operovali uzlinu, s ustavičným „ťahaním“ operačných rán, ktorých je neúrekom a vôbec. Onkológovia sa zo svojej možnej pozície snažia o záchranu vášho života, avšak neriešia jeho kvalitu, pokiaľ to prežijete -😊Je to na vás. Nepoznám komplexný program pre onkologických pacientov zo strany zdravotníckych zariadení, kde by nám pomáhali dať sa dokopy a podávali rady smerom k skvalitneniu ďaľšieho života, prípadne postupnej obnove pôvodného ( už nového ) prístupu k telu. Teda skôr, ako sa ozvú priame následky liečby a „konečne“ je čo riešiť z ich strany -😊 Takže keď ma prestali baviť ustavičné polovičaté odpovede na moje otázky ohľadom bolesti, nekomfortu, nepohyblivosti, hľadala som aj ja telesnú cestu ozdravenia. Každá z nás má svoju cestu a každej prihrá Vesmír nejakú pomôcku, treba len v kľude navnímať, bez strachu sa poobzerať a vybrať si -😊 Niekomu ulahodia brušné tance, iný sa nájde v klasickej yóge,alebo v inom telesnom pohybe. Svet je pestrý a každá z nás má možnosti pokračovať v svojej liečbe po odoznení prvých poliečebných bolestí a nepohyblivosti ( rozumej, keď vládzem aspoň niečím hýbať po operácii )   ...a dokončení kruhu.

Absolvovala som dva kurzy kaligrafickej yógy ( na Slovensku a v Gdaňsku ). Úmorné cvičenie na začiatku nad moje sily, hodiny pohybov s bolesťami ( povedala som si buď alebo ), nepamätanie smeru pohybov, ktoré ma privádzalo do zúfalstva -😊, pomalosť korytnačky ( naozaj cítite to spomalenie aj fyzicky ), snaha o skoordinovanie a koncentráciu, snaha o nacítenie vnútra a prepojenie -😊. Nie, nebolo to ľahké a tiež boli chvíle, keď som to chcela vzdať, ale len pár sekundové., veď by bola hanba vzdávať hocičo, keď ste prešli tým, čo ste prešli -😊 Všetky, čo dokážeme prejsť onkológiou – už dokážeme všetko ostatné s tým, že použijeme dosiahnuté navnímané. Po mesiaci cvičenia mi odpuchla uzlina, prestali ma trápiť bolesti a zlepšila sa mi koncentrácia. Kaligrafická yóga je založená na jednoduchej podstate správneho dýchania  ( detský dych bruchom, spojenie s energiou vlastného tela ) spojeného s pohybom, aby každá naša bunka mala dostatok kyslíka, dostatok Lásky a vedela imunitne reagovať na čokoľvek, čo ide okolo nás. Jak jednoduché -😊 Keď konečne naučíte mozog spojeniu pohybov, prechádzate s cvičenia do tanca, z tanca do meditácie a potom sa stretnete so svojimi bunkami. Po mesiacoch pohľadu do výšok a skvalitňovania napojenia na svoj Stred, odrazu pochopíte, že ste dovŕšili Kruh ( je to ale nekonečno, takže je vždy sa na čo tešiť ). V bunke je Vesmír – vo Vesmíre Zem – na Zemi človek – v človeku srdce – v srdci bunka -😊 a odznova... ( krásne umelecké vyjadrenie nájdete v sekcii " zaujalo ma " - Babylonská věž ).

Prvé moje dotyky s mojimi bunkami sprevádzal u mňa plač, ktorý bol odozvou na uvedomenie si minulého stavu – moje bunky nemali domov, naozaj som sa k nim nesprávala ako k vlastným, keď som podliehala stresu, pracovnej záťaži a emocionálnym búrkam. Fyzicky som si uvedomovala ich vnútorný bôľ. Neskôr to prešlo do hlbokého dojatia, vždy keď ich stretnem a niekedy sa už aj zasmejem, keď šantia ako malé deti ( toto sú moje asociácie počas cvičenia, iní majú iné -😊. Podstatou je, že pravidelným cvičením im predávam svoju Lásku a svoj Zámer, aby sa konečne cítili Doma. Onkologická choroba je stav, keď vaše bunky nemajú Domov, niet proti čomu bojovať, lebo žiaden votrelec neexistuje – len vaše vlastné bunky povedali NIE tomu, čo ste žili. Je jedno akou cestou tam dôjdete, povedať „ milujem vás“ je nádherné a každé stretnutie s nimi je výnimočné. Ku každému „výnimočnému“ vedie nejaká cesta, tak si dovoľme nechať sa ňou viesť -😊 

 

Pokiaľ už nemáte svoj smer vybraný, môžete nájsť viac informácií o kaligrafickej yóge tu :

 

http://www.masteryang.com.au/calligraphy-health/

http://www.lighthouseclub.sk/sluzby-klubu/kaligraficka-yoga/

O Vedení a Inšpirácii alebo moje miesto na svete

14.4.2018

Dnes je nádherný slnečný deň a možno mi táto ranná krása pomôže vo vyjadrení tém, ktoré  mi už pár dní prebývajú v čakárni na písanie. Moja čakáreň je niekedy preplnená a témy posedávajú na lavičkách, prechádzajú sa po nej a niekedy aj nervózne čakajú na poradie -:) Čím väčší obzor " videnia" mám, tým ťažšie sa mi pretavujú moje myšlienky do písmenok, akoby som nenachádzala slová, ktorých obsah dokáže poňať tak širokouhlý a farebný film, ktorý mi premietajú -:) Preto v momente preplnenia sadám ráno ku kávičke a píšem, píšem, čo mi prichádza. Píšem z miesta Zem, z okamihu prítomnosti a z prežitkov môjho JA tu. Netuším, kto a či číta tieto riadky, ale spätná väzba pár jednotlivcov mi stačí k tomu, aby som svoj počin videla zmysluplným. Verím vedeniu Vesmíru, verím, pretože to prežívam každý deň, od okamihu, keď som túto možnosť vpustila do svojho sveta možností -:) Viem, že komu sú určené moje riadky, nájde ich. Tak ako som ja po Prebudení nachádzala jednotlivé prežitky a osoby, ktoré mi lemovali cestu nachádzania a otvárania. Choroba dovršila  jednu etapu môjho života a s radosťou vnímam, že mám pred sebou nekonečné možnosti nových prežitkov.  Chcem využiť možnosť Vedenia Vesmírom, preto v stíšení citlivo vnímam jeho nápovedy. Zisťujem, že Rozum  nesie v sebe naučené a automatické odpovede, preto niektoré moje " nové "rozhodnutia z toho jeho pohľadu nie sú správne. Pravdaže netýka sa to upozornení typu " neskáč z mosta, nevieš dobre plávať" a podobne -:) Keď som sa oslobodila od potreby ulahodiť svojim správaním tým druhým a sledovať aj ich ciele, dostala som sa do priestorov mojej osobnej Slobody, kde si môžem dovoliť uprednostniť cítenie Vedenia pred Rozumom. Keďže žijem Tu a Teraz, vedenie nemusí znamenať práve "zjavenie nadpozemskej bytosti", stačí neveriť na náhodu a akceptovať hlbší zmysel obyčajných skutočností, ako keď nestihnete vlak,alebo vám kartu zhltne bankomat -:)  Ak ste dostatočne v stíšení a máte dostatočnú trpezlivosť bez prítomnosti potreby niečo tlačiť a uponáhľať, nájdete koniec nite a pochopíte spätne zmysel "tragédie", ktorá vám zmenila vašu naplánovanú predstavu o priebehu vami naprojektovaného -:)

Z obdobia "splavovania rieky"  mám dostatok priateľov, bytostí, ktoré sa zaoberajú rozličnými činnosťami na tejto zemi. Po prepnutí na nové vnímanie sa obmenil okruh mojich známych a zmenili sa "priestory", v ktorých sa pohybujem. Zasiahla som aj do štruktúr mojej rodiny a vzťahových línií, čo dokazuje, že meniť môžte premenou samých seba. Zmenila som svoje záujmy ale stále som to JA, éterická bytosť, ktorá potrebuje zmenu, plávanie v priestore a požívanie nových prežitkov v sfére, kde sa cítim dobre. Potrebujem sa dotýkať mnou vybratých vibrácií pod Vedením Vesmíru , ale nemám potrebu patriť fyzicky nejakému myšlienkovému prúdu alebo duchovnej  komunite. Vnímam to ako individuálnu voľbu svojej Duše a som napriek tomu a preto  vďačná za každé stretnutie a možnosť napojenia na každú ich energiu. A akceptujem a chápem iných, ktorí zakotvia, keď sa dotknú súzvuku. Pochopila som, že v novom nastavení videnia sveta je podstatná " Schopnosť Inšpirovať". To je Dar, ktorý máme a vnímam ho ako veľmi podstatný v týchto časoch. Možnosti sa rozširujú s rozširovaním vnímaného a každý má toľko výberov, koľko dokáže pojať zo svojho aktuálneho nastavenia. Každý posun vo vedomí mu zas otvára ďaľšie a ďaľšie možné  cesty. Mám radosť, že všade vôkol vidím Inšpiráciu v rozličných formách. Bez prítomnosti hlasu Ega sa rozličné skupinové prúdy nevyrušujú a poskytujú prichádzajúcim možnosť výberu podľa ich vlastného aktuálneho nastaveni, do ničoho ich netlačia ale poskytujú možnosť. Inšpirácia nezasahuje do vašej súkromnej voľby, len vám dáva možnosť náhľadu a toho svojho rozhodnutia. Pretože každá Duša má Tu a Teraz iný vlastný Zámer ( aj keď niektorí o tom ani netušia ), Vesmír zariadi aby sme nemali otlaky s z tlačenice a mali možnosť voľby odbočiť na cestičku, ktorá s nami súzvučí ( a možno aj nie, čo zistíme neskôr -:)) ale nezastavovať a ísť ďalej alebo aj ostať a prehlbovať na konkrétnom mieste, to všetko sú naše možnosti voľby.

Píšem len o tom, čo som sama prežila.  O Inšpiráciách, ktoré som stretla a rozozvučali moju Dušu v tom konkrétnom životnom období, Inšpirácie, ktoré  mi pomohli posunúť sa a ísť do hĺbky z bodu môjho veku a žitia sú prítomné na mojom Blogu. Dôvodom je fakt, že sama chcem byť Inšpiráciou pre tých, ktorí sa rozhliadajú -:) Svoje miesto som už našla - chcem hľadať Inšpirácie v novom nastavení a písať o nich. To, že som onkologická pacientka a navždy ňou ostanem vôbec nevnímam tragicky. Vnímam to ako možnosť priblížiť sa ženám s podobnou cestou a poskytnúť im možnosť Inšpirácie, možno v tej ťažkej chvíli, aké som prežila aj ja. Aj preto si to dovoľujem ja, lebo "hladný sýtemu neverí" -:))  

Všetky moje Inšpirácie, ktoré som stretla a ktoré mám rada, nájdete v sekcii " zaujalo ma" a "stránky". Posielam im jarné objatie -:)

O ceste k rovnováhe alebo po splavení rieky

Dnes má môj manžel narodeniny. Je o 21 rokov starší od mojej maličkosti ( alebo velikosti ? -:)) V každom prípade 72 je vek, keď všetko môžete a nič nemusíte, podmienkou je dobré zdravie a bystrá myseľ. S obľubou vravievam, že porovnávať 70 ročného Slováka a 70 ročného Švajčiara nie je možné, pretože Švajčiar si dá pohárik šampanského o desiatej dopoludnia v malej kaviarničke, kdežto Slovák o takomto čase drží v ruke pohár na moč a čaká na poradie u lekára -:) Aby sme boli spravodliví, Švajčiar celý život pracoval 6 hodín denne a po práci si odskočil zalyžovať do Álp, na ktoré dovidel z terasy svojho obydlia, dýchal čerstvý vzduch a v kľude pozoroval pasúce sa kravičky ( mimochodom, keď ma prvý raz zobral do tejto krajiny, mňa ženu z východného Slovenska, ktorá bola najďalej v Miškolci, zamilovala som si kravičky na lúke zo všetkého najviac a moja domácnosť obsahuje viac keramických zvieratiek tohto druhu ). Tak a teraz úprimne - ja mám o dvadsať menej, celý život som pracovala  prevažne 10-12 hodín denne, keďže som mala svoju  firmu a dve deti, ktoré som ako vdova musela živiť. Po práci som si neodskočila nikam a zvalila som sa do postele, alebo som doťahovala po nociach uzávierky. No a z balkóna môjho socialistického bytu som mala výhľad na najbližší panelák a keď som vešala prádlo, pozorovala som kamošku od naproti. Preto po spojení s mojim mužom ( mimochodom cez pokec.sk pred 14 rokmi  -:)) sme vytvorili rovnovážny pár. V harmónii sa on stará o mňa, varí mi kávičky a naučil ma oddychovať, ja na oplátku som hybnou silou a plánujem cesty, ktoré spolu radi absolvujeme. Svojou mužskou logikou ma tiež presvedčil, že moje dospelé deti musia svoj život prežiť vo svojej réžii a moja prehnaná pomoc by narušila rovnováhu ich života. Naučil ma mnoho iných maličkostí, napríklad aj to, že sa netreba hneď bičovať, keď porušíte svoje nastavené pravidlá a ani bohapusté kávičkovanie s koláčikom nie je až také nezdravé, ak sa z neho úprimne tešíte -:) Však naša domácnosť má dnes presne 123 rokov a to je vek, keď umenie rovnováhy už musíte ovládať.

Som v etape, keď som po onkologickom ochorení rovnováhu v mojom živote nastolila, je podmienkou udržania zdravia a uvedomujem si to tak, ako nikdy v živote. Keď som vyšla z onkológie s predstavou nasledujúcich pár  mesiacov voľna, vrhla som sa do všetkého, čo ma napadlo, že chcem ešte prežiť a doposiaľ som to nestihla -:). Moja detská radosť zo všetkého ma sprevádzala prvým obdobím, keď snaha o rovnováhu šla ruka v ruke s vlnobytím, ktoré zbúralo staré náhľady, vzťahy, spôsoby a druh reakcií, všetko sa obracalo v búrke a moja snaha o uchopenie všetkého, čo sa mi zdalo nápomocným bola nekonečná -:) Obrat môjho JA, ktorý začal pokľakom a prijatím počas liečby, pokročil do časti, kde som stratila mnoho dovtedy blízkych ľudí, zmeny v spôsobe práce odviali nejakých klientov a oklieštili môj objem práce ako takej a moje deti si museli zvyknúť, že tu už nie som len pre nich. Vyskúšala som množstvo zážitkov a sledovala, čo súzvučí s mojou Dušou. Od zážitkov výsostne duchovných až po tie, keď kántrite telo cvičením a posúvate svoje hranice možností -:) Toto obdobie tesne  po liečbe pre mňa navždy ostane ako splavovanie búrlivej rieky s mnohými zážitkami a prekvapeniami na ceste -:)

Vnímam ako dôležité pri udržaní rovnováhy, rozhodovať sa podľa svojho pocitu a brať v úvahu nápovedu svojej Duše, ktorú už po stíšení sme schopní navnímať a precítiť. Z obdobia splavovania rieky je dobré si vybrať to, v čom chceme pokračovať a v čom sa cítime dobre a ostatné si nechať na nasledujúci život, lebo všetko sa stíhať nedá -:) Ak sa dokážeme svojim výberom priblížiť Zámeru svojej Duše, určite náš najbližší život bude radostný aj pokojný zároveň. Ten svoj koktail si aj tak musíme vedieť namiešať každý sám. Nedajte sa strhnúť kolektívnou emóciou alebo manipuláciou - keď  ste sa raz dotkli svojej Duše, udržiavajte toto súkromné spojenie a rovnovážne si nadeľujte svoje súkromné esencie života podľa vlastného výberu. Nezáleží na tom, ako to vnímajú tí ostatní. Pretože aj oni majú právo na svoj pohľad a každý z nás dokáže namiešať ten svoj koktail neopakovateľne a jedinečne, pričom pre neho samého je skutočný. Pomery esencií máme každý iné, ale obsah pravdivého človeka je ten istý - Láska -:)  Nazerám na ľudí okolo seba cez  prizmu toho ich výberu esencií, radujem sa, že viem navnímať ten ich výber a niekedy sa aj usmievam, aj ich objímem -:) Ale nekecám im do toho. A sama sebe dovolím prejaviť sa a precítiť ten svoj výber bez zasahovania z vonka.Svet je naozaj nádherný. Je jedno, či v onkologickej čakárni, kaviarničke s kamoškou, doma či na dovolenke. Všade ho máme so sebou a v sebe.

 

( z láskou venované môjmu manželovi, ktorý mi pomáha udržiavať rovnováhu )

 

Ako som sa dotýkala samej seba alebo kto je za mrežami

5.4.2018

Je 6:00. Sadám ku šálke voňavého čaju, zapálim sviečku ( u nás horia pernamentne -:) a pustím dnu ranný vzduch spolu s trilkami vtáčikov, ktorí sú už tiež hore, aby mi robili spoločnosť. Dnešná téma vo mne dozrela pred pár dňami, keď som sa chystala na koncert Snatam Kaur a píšem to ráno po prežití a precítení koncertu. Tí, ktorí žijú v spojení s yógou a tí, ktorým otvorenosť srdca robí spoločnosť už dlhšiu dobu, nepotrebujú čítať zažité -:)  Preto mi prepáčia iný uhol pohľadu, ktorým chcem osloviť prichádzajúcich a postávajúcich vo dverách, ktorí ešte len naberajú odvahu prekročiť prah ( a poväčšine majú strach pustiť sa zárubne -:)) Možno po prečítaní riadkov , ktoré ich oslovia stratia obavy a nerozhodnosť. Ako inak - možno by som mohla nazvať svoj blog Denníkom onkologickej pacientky -:) ale stránim sa nazývaním vecí prvoplánovo, pretože presne chápem spôsob prvého dotyku s informáciou, ktorá mi môže zmeniť život, ale svojou silou ma odradí, pretože si neverím, že by som ju zvládla -:) Verte mi, pretože som to prežila. 

Už dlhšie som chcela napísať o yóge. Počas liečby som dlhé hodiny skúšala dýchanie, čítala som knihy o nej a mala som za sebou len jeden krátky základný kurz. Ja viem - keď máte za sebou ťažký deň a hlavu vám ide rozhodiť od chémie, možno na prvý pohľad to nie je pre vás tá správna voľba. Ale nič nie je povinné -:) Doteraz neviem žiadny názov asány, vyhýbam sa krkolomným cvičeniam a plne rešpektujem moje subjektívne možnosti tela, nemám nutkavý pocit ísť si zacvičiť do kolektívu ani sa zaoberať definíciou nejakého odboru tohto cvičenia.  Jedno viem povedať s určitosťou. Pre mňa osobne prvý ťukes do svojho JA bol cez obyčajný DYCH -:) Dýchala a sledovala som svoj vlastný dych pri náročných vyšetreniach, dýchala som pri kvapkaní chemoterapie aj keď vás nechajú samú v miestnosti s ožarovačom a odrazu máte pocit, že existujete Vy a zvyšok sveta je za dverami -:) Sledovala som svoj Dych, keď som ležala po operáci a nemohla hýbať zvyškom tela, preto mi hýbanie bruchom pripadalo jediné zrejmé v tejto situácii, keď som hodiny bolestí predýchavala. O tom všetkom píšem preto, aby ste pochopili, že veci nie sú tak zložité ako vyzerajú. Ako som si už mohla odsledovať v svojom živote, moja intuícia je presná, stačí stíšiť život a počúvať -:)  Netušila som o čo kráča, DYCH sa pre mňa stal pomôckou na prečkanie tých horších chvíľ, na upokojenie tela a mysle pred očakávaním výsledkov a doteraz podvedome pri každej návšteve onkológa začínam už v čakárni dýchať -:)) Sranda je, že som sa po rokoch dostala k cvičeniu Kaligrafickej yógy ( opäť poviem úprimne - tiež som sa zľakla v dverách zložitosti a držala sa zárubne -:)) a až tu mi bolo objasnené, aký dôležitý je DYCH  a ako pôsobí na uzdravovanie tela. Možno nedýcham presne podľa yógy ale viem, že dýcham ÚPRIMNE. Pamätám si, ako som sa sama na seba zlostila, keď mi to nešlo a zavretá v izbe počas chemoterapie som dookola skúšala a zúfala -:))) Ale po čase som sa spájala sama so sebou, bavilo ma to, liečilo to moju ubolenú Dušu, dávalo mi to priestor môj súkromný, vtedy ešte nevediac, že tak verejný -:)) takže takto je to s tou "mojou yógou". Pridanou hodnotou je zvládnutie nejakého cviku a posuny v telesných možnostiach tela, ktoré sa po operáciách zotavuje. Väčšina onkologických pacientiek po operácii prsníkov a uzlín má problémy s pohyblivosťou končatín, vrelo odporúčam jemné strečingové cvičenia, tu to nie je o výkone, je to o pocite jemne posúvať svoje možnosti deň za dňom a tešiť sa z toho. Možno moje pohyby nie sú sú dokonalé, niekedy prestanem dýchať, lebo zabudnem -:)) a niekedy si pri bolesti uvedomím, že už mám svoje hranice. Ale to všetko robím ÚPRIMNE, k sebe. Nie vždy sa mi chce, niekedy si dovolím malé záškoláctvo -:) Toto všetko píšem, lebo chcem aby ste vedeli, že sa to dá. Aj keď sa k vám okolie správa ako k "chorým" -:) 

Videli ste sa niekedy, keď oduševnene dýchate zo zavretými očami a nevnímate svet ? a videli ste v ZOO  opice, ako si pokojne prezerajú "návštevníkov za mrežami" ? Kto je za mrežami ? opice alebo návštevníci ? -:) zamyslite sa nad tým, kým si prečítate nasledujúce riadky -:)

Pri strete s onkologickým ochorením sa vám dočasne ( to je dôležité si uvedomiť)  rozpadne celý váš doterajší svet. Napriek tomu, že chemoterapia je považovaná za zdravotne škodlivú a určite aj je, priebeh tohto "liečenia" vás priamo navádza na skúsenosť : dnes je lepšie, zajtra horšie alebo naopak, v opakujúcich sa cykloch, ktoré nedokážete odhadnúť. Ja som si vybrala jeden moment, pre mňa dôležitý a určite aj pre vás. To, že sa mi včera rozpadol svet, dnes to hovadsky bolí, neznamená, že zajtra nebude niečo nové. To NOVÉ môže mať rozličné podoby. Je nepredstaviteľné množstvo variácií, z ktorých si viete načrieť -:) Pokiaľ ste tomu otvorení pravdaže. A teraz sa vrátme k opiciam v ZOO. Poskytnem vám možnosť pohľadu oboch strán -:) a to na tému : Koncert Snatam Kaur, na ktorom som bola včera. Strana návštevník  - stojac vo dverách, dávajúc pozor aby neprekročil pomyselnú hranicu miestnosti zo záujmom ale aj strachom hľadí na "komunitu" ľudí, ktorí jednotne dýchajú zo zavretými očami držiac sa za ruky a spievajúc mantry. Niečo ho ťahá pripojiť sa, ale obavy zo "zneužitia" sú väčšie. Vidí iný priestor, na aký je zvyknutý, títo ľudia sa správajú neštandardne, zvláštna emócia vo vzduchu mu trochu zaváňa sektárstvom, veď čo iné to môže byť. Veľa už o tom čítal, konšpiračné teórie o zneužití a vtiahnutí za mreže. Radšej odchádza do svojho Veľkého sveta, zľakol sa tých mreží a poľutuje tých , čo sú za nimi. Stratili chudáci možnosť byť súčasťou Systému a Veľkého svetového priestoru, našťastie on za mreže nevkročil a tento na pohľad už malý a uzavretý svet ho nezmiatol. Je na seba hrdý a nevadí, že nemá gule na to, skúsiť to -:)) Pohľad spoza "mreží", ktoré v skutočnosti existujú len vo vizualizácii návštevníka  ako projekcia strachu, poznám. Sama som ním prešla a môj život " pred chorobou a prebudením " bol štandardným -:) tentoraz som však koncert prežila inak. Oslobodená a prijímajúca som od prvých zvukov prijímala všetky energie okolo seba. Bez bázne som spievala mantry, so zavretými očami a vnímala samú seba, zvuky v miestnosti, spojené do jedného veľkolepého dychu aj energiu tepla v rukách ( ktoré som si musela sem tam vytriasť -:)) , keď sme v spojení dlaní tvorili jednotu , ľudia neznámi a bezmenní, spoločne vyslovujúci slabiky liečivých mantier. Každý z nás si odniesol z koncertu to, čo dokázal prijať a čomu otvoril svoje dvere -:) Bez strachu a s detskou radosťou som navnímala všetku tú energiu.

ĎAKUJEM : 

Snatam Kaur - že som mohla naživo zažiť veľkoleposť jej spevu a precítitť energiu

Martinke z LighthouseClubu - že pomohla tejto emócii Lásky  prikvitnúť na Slovensko

Renate zo Šumavy - ktorej spojenie   ma naviedlo cez Snatam Kaur, aby som našla Kaligrafickú yógu -:)

A v neposlednom rade všetkým dievčatám zo Šoporne -:) ktoré som veľmi, veľmi rada opäť objala

A ďakujem sama sebe - za všetky včerajšie Dotyky

 

 Niečo o koncerte v Bratislave : 

http://www.lighthouseclub.sk/2018/04/09/koncert-snatam-kaur-ako-zacalo-ako-skoncilo/

 

9 dní alebo zdieľanie

22.3.2018

Tak som zasa tu, len som si odskočila na 9 dní do iného sveta, aby som mohla precítiť a navnímať informácie, ktoré chcem s vami zdieľať. Po vystúpení do výšok a stretu s Vesmírom ma v točitej špirále stiahlo a vrátilo do opačnej dimenzie, aby som sa spojila s jediným bodom a precítila spojenie makro a mikro sveta. Áno, zneje to možno pre niekoho zložito, a pre niekoho predstava duchovných zážitkov v spojení sama so sebou prináša veľkolepý obraz morskej hladiny, západu slnka a sediacej jogínky. Ale ako už vieme, nezáleží na externej časti toho "nášho" sveta a tak tento zážitok môžte dosiahnuť aj v obyčajnej miestnosti, na podložke v Šoporni ( Šoporňa rozumej zapadákov, najlepšie vyhľadať si na mape -:)) Keď už raz dostanete na prdel razítko "onkologický pacient", či chcete alebo nie, na všetky udalosti života už hľadíte cez prizmu " žiť alebo zomrieť", aj keď to už nepreciťujete tak ohrozujúco. Deväť dní, ktoré som strávila  s neznámymi ľuďmi, ktorých objatia boli napokon tak blízke a bezprostredné, mi opäť prevrátilo časť môjho ja, aj keď som si už myslela, že som poprevracaná dostatočne predošlými skúsenosťami. Všetci sme tam boli v jednej energii , bez ohľadu náhľadu na náboženstvá, rozličný vek aj povolania ( boli tam dokonca  aj lekári, čo je pozoruhodné po mojich skúsenostiach s nimi -:) 

V mojom prípade sa veci udejú tak, že intuícia nabehne, ja si vypočujem jej predslov a pre krátkosť času vykročím navrhnutým smerom, spoliehajúc sa, že mozog dobehne s vyplazeným jazykom oznamujúc mi dodatočne dôvod mojich krokov, hrdý na seba, že pochopil. Preto som prvý deň, keď som sedela s neznámymi ľuďmi, nevedela veľmi odpovedať na otázku, čo očakávam od tohto pobytu, kde sa bude cvičením tela odpájať od vonkajška, aspoň ja som to tak vnímala.  Ja osobne som hľadala ďaľší schodík k napojeniu samej seba, ktoré som praktikovala doma. Našla som mnoho spojítok, veci, ktoré som už vedela, ale navnímané v tomto energetickom prepojení mi odrazu dávali hlbší zmysel. Ale poďme k reálu. Už druhý deň som chcela zdupkať, keď som navnímala dostatočne aj moje grambľavé telo, ktoré po dlhodobej liečbe a troch operáciách, z trochu vymytým mozgom po dlhých narkózach, nie a nie ponapájať pohyb jednotlivých častí s dychom  a uloženým postupom cvičenia v jednom momente. Ladné pohyby cvičiteľa z Tibetu, ktorý má o desať krížikov viac a energia pokoja z neho sála do celej miestnosti, boli pre mňa v daný moment nenapodobiteľné. Druhý deň mi doplo, že  dôvodom prečo som tu, je napojenie mojej Duše, ktorá sa rozpína do Vesmíru a v návale celej tej novoobjavenej krásy, nenachádza napojenie na svoje vlastné bunky v tele. O príčinách spustenia choroby som tu už písala, chlad, ktorým som si obalila vnútorné orgány dlhoročným prežívaním smútku, rozdávanie = plytvanie vlastnou energiou cez pohľad vtedajšieho Ega, ktoré mi nahováralo, že spasím svet a posúvanie momentu prežívania na Potom. Odrazu tu stojím a chápem, že moje vlastné telo ostalo nepovšimnuté, sem tam som ho natrela novou fasádou, ale základy ostávali chladné a mokré. Grambľavé ( rozumej málo pohyblivé ) telo odrazu dostalo obraz doterajšieho nenaplnenia a ja som pocítila Lásku ku svojej každej bunke -:)  Statočne a s trpezlivosťou som odcvičila deväť dní, preciťujúc energetickú podporu celej skupiny, kde každý cvičil sám a v svojom tempe, v spojení energetickej sieťky,  to je moje videnie a pomenovanie, takto som to "videla". Stretla som sa prekvapivo so zabudnutými tieňmi svojej Duše ( napríklad v podobe embria s pupočnou šnúrou ), pri ktorých som pár cvikov aj preplakala -:) Dostala som sa aj k videniu radostných vnemov, keď som videla bunky v podobe škôlkárov ako šantia v tekutine a ten obraz vo mne vyvolal hlboký smiech, niekde z vnútra -:)) Ja viem, ak by niekto otvoril dvere v tento moment, možno by privolal zdravotných pracovníkov so zvieracími kazajkami. A pritom na tom nie je absolútne nič šialené. Je to veľmi jednoduché -:) Človek s veľkou múdrosťou a schopnosťou usmerniť energiu a využívať ju v prospech svojho tela aj druhých, poskytne možnosť tým, ktorí sú otvorení, aby sa priučili a navnímali svoje nepoznané možnosti. Skupina takýchto ľudí spojených v Láske potom vytvorí dostatočne dôverný a bezpečný  priestor na to, aby sa jednotlivec bez strachu otvoril a v napojení samého na seba preskúmal svoje vnútro. Následne  absorbuje aj pomôcky, ktoré mu prídu formou pochopenia výkladu, či už ide o TAO čínsku medicínu, formy cvičení s energiami a inými informáciami. A v konečnom dôsledku je úplne jedno, či uvidíte trpaslíka alebo žiarivú guľu, alebo pocítite teplotu energie, to všetko  je len vaša vlastná projekcia zažitého. Deväť dní na nacítenie za podpory a potom je to na vás -:)

Pre nás, čo máme na prdely razítko "onkologický pacient" je špecifické ( aspoň ja to tak vnímam ), že napojenie na samého seba a schopnosť opravy chybných nastavení a starých boľačiek, je jedinou cestou k uzdraveniu. Veľmi odporúčam onkologickým pacientom a to, že som doteraz nenapísala žiaden chválospev na Majstra Yanga, ktorému Ďakujem za všetko prežité - chcela som vašu pozornosť upriamiť  a koncentrovať ju do bodu, že nikto za vás nič neurobí, všetko je napokon vaša sila a vaša trpezlivosť, vaša schopnosť ísť cez svoje doteraz nastavené "limity". 

Informácie nájdete tu :

http://www.lighthouseclub.sk/2018/03/19/aky-bol-workshop-s-majstrom-yangom/

Ešte raz Ďakujem všetkým svojim súputníkom na tomto krásnom pobyte -:)

Onkologickí pacienti :  workshopy zamerané na onkologických pacientov sa robia po celom svete a v septembri tohto roku aj v Bratislave v spolupráci z onkológom z Kramárov. Ak je to vaša cesta, určite sa tam dostanete -:) Pre tento moment mi nedá nespomenúť, že mnou prechádza radosť, že tieto naturálne  praktiky liečenia konečne našli spojenie s ľuďmi pôsobiacimi v klasickej medicíne.

Informácie o Majstrovi Yangovi :

http://www.kaligrafickayoga.sk/o-nas

Moje súkromné vyhlásenie nezávislosti alebo priebeh odpájania

28.2.2018

 Je skoro ráno, za oknami ešte tma a ja som si zaliala čaj, takto priskoro je priskoro aj na kávu -:) Dnes by som chcela písať o stave môjho odpájania, nemôžem napísať múdry článok o všeobecnom odpájaní, lebo nemám možnosť ( možno zatiaľ -:) vidieť ostatným do ich hláv a posúdiť ako sú na tom oni. 

Som rybička s ascendentom vodnára, pred pár dňami som prekročila číslo 51 a vstúpila som do ročnej vibrácie 9, čo je ukončovanie cyklu. Beriem na vedomie. Medzičasom som sa odpojila od systémového napĺňania mysle cielenými informáciami z vonka. Každý krok má ale svoje následky a tak teraz naozaj nemám prehľad, ktoré produkty by som si mala kúpiť, čo presne by prospelo mojej 51 ročnej pleti a aký výživový doplnok by zvrátil naštartovanú cestu k starobe, vráskam a nedajbože chorobám. Aby som ostala večne mladá, lebo to sa vraj teraz nosí. Ja som vždy bola taký somár individualistický, ktorý kráčal inou cestou a najlepšie pred prvým radom, tak mi treba-:) Ja neviem, mne sa ani tá menopauza nezdá taká strašidelná ako to vravia, mám dokonca aj pár popraskaných žiliek na nohách a nejaké tie vrásky okolo očí som si aj našla. Občasnú pneumatiku na bruchu pripisujem zimnému obdobiu, príjmu kalórií a menšej frekvencii cvičenia, keďže zima je na oddych, menopauze nedávam za vinu nič z toho.V skutočnosti som ju privítala, keď je už tu, ušporím na hygienických potrebách a môj manžel vraví, že aj doma na topení. Takže môj vek mi priniesol možnosť pokojného posedenia pri mojej obľúbenej kávičke, vyhlásila som nezávislosť a tá vyzerá asi takto.

Odpojila som sa od strachu. Ja viem, väčšina onkologických pacientov tým prejde, takže nie som výnimočná -:) Pocitovo sa vnímam ako za sladkých 16, kedy som patrila k rebelom a ničoho som sa nebála. Kde niet strachu, niet ani obáv. Keď sa nepotrebujete obávať, uvoľní sa priestor na iné, lebo však obavy potrebujú na preberanie čas a miesto vo vašej mysli. Cítim sa veľmi dobre v tomto staro-novom svete a snažím sa vnútorne čo najviac vnímať tento znovunájdený dar. Prácu beriem ako časť života a nepreháňam to s ňou. Uzávierky beriem vážne, ale nie smrteľne vážne -:) Keď to moje telo potrebuje a ja zachytím jeho potreby, ľahnem si na gauč s knihou. Nie je to šťastie ani náhoda, že mám možnosť formy práce doma, bol to môj výber a vôbec to nebolo ľahké skĺbiť prax s predstavami. Aj tu som sa odpojila od štandardu, ktorý som praktikovala celý život za prítomnosti rizika, že celá moja firma mi spadne na hlavu -:) Cvičím yógu - doma a tak aby mi to bolo príjemné. No áno, moja nezávislosť sa prejavuje aj v tom, že som sa nijako nepripájala ku skupinám, aspoň nie vnútorne. To však neznamená, že si nezacvičím s inými ľuďmi, keď mám potrebu. Svoj základný kurz yógy vo veľmi komornom prostredí ( www.jurasek.sk ) som absolvovala pred vypuknutím choroby, počas chemoterapie som cvičila doma podľa knihy a tiež som zbierala informácie okolo tohto sugestívneho cvičenia, ktoré nie náhodne ( náhody neexistujú ) Systém popiera. Yóga otvára totiž dvere do vášho vnútorného sveta. A vôbec nevadí, že nedopnem koleno, že v mojom Pozdrave slnku mi ustavične vypadne nejaká časť, ktorú zabudnem, ani to, že strácam rovnováhu na ľavej nohe. Vyriešila som to tak, že doma cvičím, čo mi je príjemné a nechávam sa unášať prítomnou chvíľou - jednoducho tak, ako to práve cítim. Uvedomila som si, že môžem všetko a začínam to praktikovať. Nechápte  ma zle - neoblečiem si krátku sukňu a nepôjdem na diskotéku, nebudem skákať z mosta na lane, lebo je to adrenalín a nekúpim si korčule atd. ( možno iná žena to urobí a čo, že je to šibnuté, nevadí ). Jediné, čo som zmenila je, že si nedávam mantinely. Vnímam svet okolo seba, jeho možnosti a nepúšťam myseľ aby mi do toho hneď rozprávala.Ak narazím na niečo, čo ma zaujme, nacítim vnútrom najprv , či by mi to bolo príjemné a ak áno, tak sa snažím to zrealizovať. Myseľ je zvyknutá najprv otvárať témy, ako a prečo sa to nedá a hlavne nehodí, takže v tomto som jej prestala dôverovať -:)a robím si po svojom. 

Stojím na tomto mieste, kam som došla svojou cestou , cítiac ten zvláštny pocit spojenia individuality a Jednoty, k tomu úžas nad toľkými možnosťami , radosť z nových prichádzajúcich poznaní. Nový pocit, ktorý ešte neviem presne popísať ale vo vnútri chápem jeho dôležitosť.  Akokeby som preciťovala, že určitý vek u človeka otvára ďaľšie dvere, nový stupeň poznania, nadstavbu.V spojení s pocitom Slobody a možnosťami voľby, bez potreby odsúhlasovania z vonka, je to pre mňa nádherný čas -:) Nikde som o tom nečítala, práve preto to dávam do povedomia -  keď vaše deti majú svoje hniezda a manžel spokojne žije vedľa vás, je čas na nové poznania. Kašlite na to, čo prezentuje Systém, zdokonaľovanie krásy tela nie je nič oproti zušľachťovaniu Duše. Zaberie vám to tiež veľa času, ale pocity a radosť z poznaného sú hlbšie ako potešenie pri pohľade do zrkladla po príchode z plastickej chirurgie. Pre duchovne prebudeného človeka je to ako nástup Herryho Pottera na nástupišti 9 a 3/4 -:) Tam, kde ostatní vidia tehlový múr, vy navnímate možnosť prechodu do  širšieho pochopenia a keď ním aj prejdete, ocitnete sa v krajine, ktorá je tak veľkolepá a úžasná, že váš vek, menopauza či vrásky, to všetko upadne do zabudnutia a ostane mimo vás. Potom pochopíte, že to je presne to, čo vám Vesmír podaroval za vašu doterajšiu snahu. Ja Ďakujem.

Lúka už rozkvitla alebo aktuality z domova a zo sveta

22.2.2018

Dnes máme krásny dátum plný dvojek, ktoré mám rada. Evokujú mi dva-dvaja-spolu-citlivosť. Kedysi som považovala 22 za svoje šťastné číslo, no ako to už býva, nie je vám vždy nadelené z toho súdka, na ktorý ukážete prstom, takže mňa celý život sprevádza 8. Takže ako každé ráno, aj toto, počkám na môjho manžela až mi prinesie kávičku aby som mu poskytla možnosť starostlivosti a prispela takto svojou rannou troškou do súdka harmónie medzi pohlaviami, tam hore.

Medzitým už lúka rozkvitla. Ja viem - včera v parlamente neschválili  zákon o dekriminalizácii marihuany, ktorú považujem za jednu z prírodných rastlín, ktorá má svoju budúcnosť minimálne v oblasti lekárstva a alternatívy na chemické prípravky proti bolesti a iné pliagy u ťažkých stavov pacientov. Ja osobne by som radšej videla umierajúcich pacientov so širokým úsmevom a hoci aj zreničkami, ako s dekubitmi a hadičkami pre zjednodušenie starostlivosti. Ale nie o tom som chcela. Chcela som o lúke. Ako tak sedím pri kávičke, posledné dni mi dochádza, že lúka už rozkvitla. Prvé kvietky v podobe prejavenia v našom hmotnom svete, ktoré boli nepochybne zasiate ľuďmi a patria už k novej realite. Možno nie každý si poskladá čriepky, možno nie každému dochádza zmena a niektorí sa ešte bahnia v úzkej individuálnej stoke nepoznania. Vo vlaku som čítala jeden článok v českých novinách, kde autor popisoval na konkrétnom prípade mladej českej snowbordistky, ktorá pre ČR získala neočakávane medialu na olympiáde, ako moderátor počas jej jazdy opakovane upriamoval pozornosť výhradne na jej chyby a tak odprezentoval svoju neochotu vo Vieru. Lebo Viera nečaká na potvrdenie -:) Mladá športovkyňa napokon vyhrala a určite nie je náhoda ( lebo tie neexistujú ), že pokiaľ som dobre zachytila - nie je v žiadnej organizovanej mašinérii, zarábajúcej na športovcoch a systémovo organizujúcej budúci smer každého jednotlivca-športovca pre hmotné dobro organizácie -:) Včera tiež prešiel zákon o tom, že zviera nie je vec. Kedysi som patrila k aktívnym pracovníkom v oblasti zachraňovania týraných zvierat. Roky som   zásobovala našu domácnosť  psami z týračiek , angažovala sa v médiách a videla jednotlivé organizácie vznikať aj zanikať. Nekonečný príbeh - keď donesiete domov vyhladovaného psíka, ošetrujete mu rany, vypiplete ho, prebdiete noci a pokúšate sa dávať mu svoju Lásku ako ospravedlnenie za to, čo mu urobil iný človek. Napokon mu nájdete novú rodinu a začínate odznova.Keď sa takto ospravedlňujete dostatočne dlho stanú sa tri veci. Buď to vzdáte, keď pochopíte, že energia dávania vás vyčerpala až to ohrozuje vašu rodinu, fungovanie, život. , alebo vám z toho prepne a váš život ostáva podriadený účelu a v tom horšom prípade to vyžadujete aj od ostatných okolo. Tretia časť pomáhajúcich získa odstup a začne pracovať profesionálne.  Podstatou môjho pohľadu na vec je skutočnosť, že všetci títo ľudia, akoukoľvek formou podielajúci sa, majú jedno spoločné. Všetci mali Vieru. Ukázalo sa, že nekonečný príbeh zachraňovania má aj vyšší zmysel a Viera týchto ľudí sa zhmotnila a spoločne utkali nadýchané mráčiky , z ktorých už začalo kvapkať -:) Je tohto spústa, stačí si v kľude posedieť a zamyslieť sa nad povšimnutým, skúsiť nájsť paralely a spojivká. Je jedno, či vás zaujala relácia v telke, o mladej rodine, ktorá sa rozhodla žiť ekologicky, mimo systém a mimo mesto, alebo  ste sa pozastavili nad prípadom pacienta, ktorý sa nepochopiteľne prebudil z narkózy počas operácie a tak otriasol doteraz neochvejným postojom lekárov. Je tu aj  maličkosť vo forme ľudskej pomoci poranenému vtáčiku, alebo upozornenie na nezmyselné zákony v rámci prírody a mnoho ďaľších...Včera som v televíznych novinách postrehla spot o meste, ktorého obyvatelia sa sa rozhodli, že mestská výsadba kvetov sa tohto roku zmení na "lúčnu" a namiesto doteraz tradičných muškátov bude mesto zahalené do farebnosti prírody. Sekundový pohľad na farebnosť lúčnych kvetov vo mne vyvolal motiváciu na dnešné napísanie riadkov, ktoré čítate.

Vedomí ľudia mimo systému produkujú svojimi kontrolovanými myšlienkami závoje vyšších energií. Skutočne, nepozorovateľne , pokojne, samovoľne -:) Pre tých zatiaľ nevedomých sú hrejivími bytosťami, aj keď nevedia definovať slovom, čo ich k nim priťahuje -:) Podstatné je zatiaľ  že vnímajú a prijímajú ich energiu.  Lúka rozkvitá a jej krásou sa môže pokochať každý. Napokon - stačí k tomu málo. Začať si všímať tie pozitívne zmeny a  ignorovať to ostatné systémové. Pripojiť svoju energiu. To zvládnete -:) Nemusíte hneď spoznať a rozoznať  všetky kvety na lúke, stačí začať jedným kvietkom. Je na vás, ktorý vás zaujme -:) Spoznanému venujte svoju energiu, svoju Lásku. Držím palce -:)

Moja malá konšpiračná teória o rozsievaní strachu -:)

11.2.2018

Dnes je nádherná nedeľa, nie je podstatné aké je u vás počasie. V telke beží Olympiáda, nepochybujem, že množstvo ľudí na celej zemi je naladených na túto " spoločnú meditáciu za mier", či si to uvedomujú alebo nie -:) Preto nechajte svojho partnera ležať pri telke a otvorte mu pivo, lebo sa práve nachádza v procese produkcie kvalitných pozitívnych emócií pridávajúcich gramy na stranu váh tam hore.

Dnes to bude o strachu a pýche, aj keď máme pocit, že toto už je zvládnuté. Moja zubárka mi odporučila odstránenie dvoch zubov a pre náročnosť som dostala do ruky Výmenný lístok ( však čo už iné na Slovensku ) na oddelenie zubnej chirurgie. Čakáreň plná ľudí, ktorí sa dicsiplinovane podľa organizačných pokynov sestričky presúvali zo stoličky na stoličku, z dverí do dverí. Dnes bol konzultačný deň. Trochu mi to zaváňalo pásovou výrobou v niektorej z automobilek, ale v kľude som sedela a pozorovala rybky v akváriu. Od určitého času a skúseností sa udržiavam v kľude, aby ma nestrhol časový stres ( forma strachu ) a rutina profesionálov ( forma pýchy ) a aby som si uvedomovala v prítomnom čase, čo presne sa deje a nedala sa vtiahnuť do kolotoča bezmyšlienkového procesu ovládaného Systémovými pracovníkmi. Vyplatilo sa mi to napríklad vtedy, keď dva mesiace po prvej operáci na Kramároch mi pracovníčka na mamografe  silou mocou chcela spučiť operovaný pravý prsník, aj keď som jej tvrdila, že lekárka ma poslala s tým druhým. No áno - všetko, čo vybočuje z nastoleného Systému, vyradzuje pracovníkov z ich formy -:). Až keď som odmietla vyšetrenie, bola ochotná konzultovať s lekárkou, čo už presne je na tom lístočku popísané. Pri vychádzaní z kabínky som si pomyslela, čo by sa stalo, keby v mojej koži  tam vo vnútri  bola prestrašená babička, ktorá vchádzala za mnou.Aj pre toto je dobré byť "pri vedomí" -:) Ale vráťme sa do zubnej ordinácie. Zubný chirurg bol chlap ako hora. Pri predstave, že jeho ruka by sa mala vojsť do mojich úst mi bolo trochu smiešno. Sestrička dozerala, aby som nenabúrala časový harmonogram, takže ani neviem ako ma vyšetril. Chirurgovia neovplývajú jemnocitnosťou, takže pokiaľ sú dobrí profesionáli v rámci svojej práce, viac od nich neočakávam. Stojac pri stole na mňa vybafol informáciu : objednáme vás,bude to zložitejší zákrok, budete opuchnutá, budete mať horúčky, budete brať antibiotiká. Preplesknútá informáciou som bola vystrčená z dverí -:) Doma som sa spamätala a uvedomila som si, že to, čo ma dostalo nebol strach, ten už dávno neriešim, ale paralyzoval ma ten neochvejný pocit istoty tohto vyjadrenia. Systém naučil ľudí prejavovať svoju profesionalitu istotou vedecky potvrdených tvrdení, bez citu a vnímania toho druhého, bez pripustenia vôbec, že by to mohlo byť aj inak. Ja som túto informáciu poňala tak, že sa konečne zbavím ložiska zápalov, že si možno poležím v posteli pri dobrej knižke, finito. Prečo mi tento profesionál, človek naložil svoju predstavu vo forme nepripúšťajúc inú verziu? No pretože žije a pracuje  v Systéme, pracuje pre neho a podľa neho, bez toho,aby vnímal svoju profesionalitu aj v ľudskom kontexte. Tento článok nie je o tom, ako ma kde napálili -:) je o tom, že Systém pôsobí druhotne tak, že ľudia žijú a pracujú v ním nastolenýchh koridoroch a nevedomky rozsievajú strach. Chirurg ma určite nechcel prestrašiť, prišiel by o jedného pacienta a príspevok z poisťovne. Takže je evidentné, že sú to zažité postupy , Systém nastavil rozsievanie strachu aj cez takého nuansy -:) že to znie konšpiračne? -:)

O pár dní mi volal jeden môj kamarát. Keď som mu povedala, že idem na zákrok, jeho prvá veta znela : " A nebojíš sa ?" -:) A teraz mi povedzte , že konšpirujem -:)

Alternatívy alebo akceptujte naše rozhodnutia ( platí pre obe strany )

8.2.2018

Sviňucha chrípka ma celkom dosť potrápila, ale zároveň mi dala časovú možnosť pozrieť si na you tube pár videí, z ktorých ma zaujali videá s MUDr. Šulom ( link v sekcii Zaujalo ma ) o imunite a liečení, ktoré spadá momentálne do "alternatív", ale mne to dáva logiku a určite to bolo pre mňa inšpiratívne. Ale ako to niekedy ( asi vždy ) býva, každý si vyberie nejaký moment, ktorý v ňom individuálne zarezonuje. Preto v konečnom dôsledku názory ľudí na jedno a to isté video môžu byť rozličné, podľa toho, čo si konkrétne "všimli" -:) Pár dní mi trvalo, kým vo mne dozrieval tento článok a dnes bola spúšťačom moja kamarátka, ktorá mi  "vesmírnou poštou" dala impulz v podobe rovnakej témy. Keďže všetky moje vnímania sa točia okolo prežitého, posledné týždne riešim rozhodovanie medzi alternatívami, našťastie už nie tak v hraničnom zaťažení a pri vedomí . Rozhodovanie medzi klasickou medicínou a jej alternatívami nie je tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.

Každý onkologický pacient sa vždy stretne s dobre mienenými radami ostatných, o ktorých som už písala na začiatku blogu, alternatívne liečenie nevyjímajúc. Ja osobne vnímam túto tému tak, že prežitie onkologickej liečby a jej precítenie je neprenosné. Ja viem, píšem si tu blog, preciťujem vedomú prítomnosť a duchovný rozvoj, podporujem myšlienky zodpovednosti a bla,bla,bla...a potom pozri na ňu, ide si liečiť svoju diagnózu cez klasickú onkológiu -:) Takže aby som to dala na pravú mieru - akceptujem a mám v pláne ponoriť sa do možných alternatív liečby a ďalšieho duchovného rozvoja, tiež hľadám informácie na moje otázky o fungovaní tela v spojení mysle a emócií, nielen vo všeobecnom vnímaní ale teraz už aj s hľadaním možností mojej konkrétnej súčinnosti. Keď som dopozerala video a poslala link svojim kamoškám z onkológie, docvaklo mi, že každý pozeráme z iného okna a jednoduchá informácia, že najškodlivejšia je chemoterapia, môže slabšiu povahu prekotiť a spytovanie svedomia môže nastoliť príval pochybností, ktoré napokon spustia úplne inú, nežiadúcu  lavínu... Takže si dovoľujem z pohľadu mnou prežitého vyhlásiť že alternatívna medicína funguje, verím v duchovnú možnosť opravy ( sama som počas liečby opravovala -:), mám za sebou rok duchovného posunu a uvedomovania chybných nastavení, taktiež prísunu bylinných preparátov na podporu imunity a môjho tela, ktoré lekári katovali , návštev akupunktúry. Je toho veľa, čo som vtesnala do takého obdobia a sú to veľmi hutné zážitky. Pointa . Trvalo mi to ROK. Silne pochybujem, že v období prepuknutia choroby, ktorá bola spustená mojim vnútorným vtedy ešte nevedomím pričinením a vo vysoko agresívnej forme - pochybujem, že som VTEDY obhospodarovala v sebe dostatok LÁSKY, dostatok POCHOPENIA, dostatok VNÚTORNEJ ROVNOVÁHY na rozhodnutia a napokon aj dostatok informácií. Precítila som vnútorne to, že liečba nie je žiaden BOJ ( môžme predsa bojovať sami proti sebe? ), ako to prezentuje spoloč, prijala som s POKOROU svoju ZODPOVEDNOSŤ a pochopila, že ozdravenie musí ísť z vnútra a následne z vonku a prijala som  možnosť prežitia 50 na 50. ALE - Nemyslím si, že by som vtedy ( s vtedajším vnímaním a vedomím ) zvládla vyvesiť na tyčku  bielu zástavu mieru a pokojným krokom v pomalom tempe ísť proti nádoru a pri tom kričať " máme holé ruce"...Hovorím za seba. 

Alternatívy sú vždy. Už som raz písala a stojím si za tým, že každá z nás sama nájde dôvod, zmysel a cestu zo svojho ochorenia. Pre každú sú prichystané rozličné cesty a je zbytočné a nerozumné mať pocit viny za ten svoj výber ( okrem toho, že vinu už ani neberieme vážne ). To určite neznamená, že ako baránok prijmem všetky "lekármi naplánované a vedeckou praxou overené" postupy a nechám si odfakliť všetko, čo pôjde - veď čo AK by. Skutočnosť, že niekedy to bez akútnej lekárskej liečby nejde je však v pozemskom čase prítomná. Nepoznám plán svojej Duše, nie a nie sa s ňou plnohodnotne spojiť, takže "prázdne miesta" sa snažím nacítiť. Žiadna zo žien by si nevybrala voľbu nepríjemnej a naozaj ťažkej lekárskej liečby s prípadnými poškodeniami,  ale radšej by si luhovala čaj s bylinkami a meditovala - ak by sme v danom momente boli dostatočne pripravené. Ale aký by to bol PROCES, VÝVOJ bytosti, ktorá túto chorobu má zvládnuť a nájsť zmysel, ak by bola JEDNA správna cesta. Skutočnosť, že s onkológom nebudem preberať alternatívnu medicínu ( aj keď ju prevádzkujem - od kedy mi na ožarovaní s hrôzou skoro zakazovali používanie BIO rakytníkového oleja, ktorý úspešne mne fungoval -:) sme prijali skoro všetci v praxi rýchlo a myslím, že nám to už ide v celku slušne na tejto strane -:) No stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí sa pasujú za duchovných a jedným vrzom neváhali prejaviť svoju nevôľu ( a možno aj ľútosť nado mnou ) nad mojím rozhodnutím ísť na chemoterapiu a ožarovanie. Zaváňa mi to tak trochu naším starým známym strachom -:) Prichádza doba, keď lekárska medicína bude komunikovať s alternatívcami, na povrch prídu nové informácie o škodlivosti a omyloch vedy, otvoria sa úplne nové možnosti a liečba bude možno časom menej škodlivá. Toto potrebuje vôľu na oboch stranách a otvorenie sa spolupráci, čo sa podľa mňa už začína. Ale nevracajme sa prosím k starému mysleniu prezlečenému za nové, neporovnávajme situácie ani ľudí, nevytvárajme  " tie správne koridory", akceptujme rozhodnutia tých druhých - lebo TOTO JE ICH VÝVOJ. To, čo sa jednému môže zdať ako OMYL, môže byť pre druhého CESTA.Teší ma, že ako pôjde vývoj celej tejto kategórie, ženy budú informovanejšie, lepšie pripravené, na inom stupni rozvoja a pripravené na vzájomnú komunikáciu s lekármi aj s ľuďmi, ktorých rady sú práve tie správne. Raz sa lekári aj tak budú musieť vykašľať na onkológiu, nebude to už prioritné, lebo prím budú hrať Vírusy a celá farmaceutická rošáda  začne dookola...-:) ale inak. Podstatné je, aby ženy rozhodovali o sebe pri plnom možnom vedomí a v čo najmenšom strachu a strese, nie je podstatné, ktorá cesta je napokon tá ich.

Takže, tu je link na článok inej ženy, ktorá šla opačným smerom ako ja a dostala sa do toho istého bodu -:) 

http://www.atlantskaskola.cz/clanky/ma-zkusenost-s-rakovinou.htm

 

Zdravé a krásne prsia alebo s krížikom po funuse ? -:)

28.1.2018

Tuším dnes vykukne slniečko, za oknom sa už o čosi pokúša a ja som rada, lebo tento mesiac aspoň za mňa - nedýchal zrovna záplavou svetelných pozitívnych myšlienok. Dnes sa vyjadrím k téme zdravé a krásne prsia. Len si chlipnem kávičky. Ano, niekto má prsia zdravé, určite pridaná hodnota, keď sú aj krásne. Ja mám prsia MENTOR. Takže by sa mohlo zdať, že do toho nemám čo kecať, ešte že je to môj blog - :)

Trochu som si vypožičala názov zo stránky, na ktorú som narazila a ktorá ma priviedla k tomuto zamysleniu. Potešilo ma, že tak ako sa na tento svet kľube spústu prebudených ľudí, menia sa aj prúdy informácií a rozširuje sa vnímanie celistvosti našej bytosti a tela, pretože tam šípim Pravdu. Mne osobne nesadli manifestácie za zdravé ženské prsia a hlavne PROTI ochoreniu, na ktorých sa vypúšťajú balóniky na pamiatku tých, ktorí to nezvládli a na znak "spolupatričnosti a cítenia" sa obliekajú tričká rovnakej farby. Môj osobný pocit z týchto akcií bol vždy tak trochu "jedna masa - neadresný hlas ľudu". Určite majú svoj dopad na iných a vážim si prácu aktivistov v takýchto organizáciách, ale toto naozaj nie je "moja šialka kávy". Po všetkom prežitom a precítenom, ja vnímam ženské prsia ako prirodzený indikátor toho, ako má žena-bytosť v tomto vtelení ( a možno aj predošlých )zvládnuté vzťahy k sebe samej, k mužom partnerom, k matke, k svojim emóciám a skrytým strachom. Bohužiaľ moja generácia nemala toľko možností precítiť celistvosť, preto cesta za zdravé prsia viedla len cez vyšetrenia mamografom, punkciu žľazy alebo vákuovú mamotopiu...atd. Vtĺkali nám do hlavy, že mechanická prevencia je tá jediná cesta. Rýchlejšie, častejšie, skôr, nie neskoro - tak mi to trochu zaváňa klasickým spôsobom naháňania nevedomých bytostí do prúdu Systému. Dnes už málokto pochybuje, že za lekárskou mašinériou nestoja Aj "prašule" farmaceutických spoločností -:) Som veľmi rada, že dnešný " čas prepájania doteraz opozičných častí" zasiahol aj vnímanie zdravia pŕs v celistvom pohľade na našu ženskosť. Teší ma, že vznikajú nové náhľady a informovanosť na poli toho, čo všetko môžme urobiť pre svoje zdravé prsia v prvom rade my sami - ženy. Lebo to je to, čo mi tak trochu chýbalo v prevencii, tá osobná zodpovednosť za zdravé prsia, ktorá nespočíva len v tom, zapísať si termín nasledujúceho mamografu. Je toho o mnoho viac, až sa niekedy zapotím, keď na to pomyslím -:) Záujem o informácie a Vedomé usmerňovanie všetkého, čo sa dotýka tejto témy, pretože je to "moje telo", aj keď to niekedy lekári v návale pomoci tak nevidia -:) Precítenie zodpovednosti za spracovanie emócií a ochota na sebe pracovať, meniť nájdené chybné nastavenia, kontrolovať nápravu, skúšať nové odbočky, preciťovať ženskosť ...uuuffff...Z aktuálneho miesta mojej cesty by sa niekomu mohlo zdať, že mám možnosť nadhľadu, ale to nič nemení na tom, že potreba osobnej časti práce je stále prítomná -:) Prítomnosť virtuálnych realít v danom momente, mi stále dýcha na krk a každá sekunda v tomto vtelení je križovatkou rozhodnutí. A na to treba kondičku -:)

Na stránke Ivety Kučerovej nájdete prepojený náhľad na ženské zdravie a to mi je sympatické. Práca s mladými ženami, budúcimi matkami v energiách prijatia svojej ženskosti sa mi jednoducho páči -:)

www.zivaradost.cz

 

Bez humoru to nejde alebo nájdete ho aj tam kde ho nehľadáte -:)

16.1.2018

S tým mojim "ranným vtáčaťom" to nie je v posledných týždňoch až také vážne. Vstávam neskoro a všetky moje bunky sú neustále na bojisku s chrípkovým vírusom, akurát, že to nejako zle zmenežovali. Chudiny, čo prežili chemoterapiu a ožarovanie, mi dávajú najavo svoju snahu o obranu, ale nejako sa pozabudlo na potrebu aspoň zopár jedincov, ktorí by obhospodarovali obyčajné fungovanie tela. Takže veľa spím, keď nespím, odpočívam, preto som sa rozhodla načrieť do minulosti, čo často nerobím, aby som sebe aj iným sprostredkovala zopár pozitívnych a úsmevných príhod zo zdravotníckych priestorov. Ak sa vám nebudú zdať až také humorné, vedzte, že humor je všade. Aj  tam, kde zdraví ľudia nakukujú so strachom -:)

Pred štyrmi rokmi som sa prvý raz ocitla na lôžkovom oddelení onkológie na Bratislavských Kramároch. Izby vystavané zo sponzorských darov boli nádherné, moderné, s vlastnou čistou kúpeľňou, na stene oproti pohyblivým posteliam veľká plazma. Proste 22.storočie dýchajúce streilitou, trochu evokujúce, že sme už na poslednej stanici, kde nám toho chcú všetko dopriať -:) Na izbe sme boli dve, nevedno prečo na všetkých izbách boli pacientky  vždy jedna pacientka s operovaným prsníkom a druhá s operovanými črevami. S pani sme si "sadli", takže sme v deň operácie začali spounažívať. Ja mobilná od pol pása dole, ona od pol pása nahor. Najprv sme si robili srandu nad frekvenciou upratovania, ktorá bola tak častá, že sme kvôli hygiene nemohli zaspať , ale vrchol humoru nastal vo chvíli, keď do izby vrazil po prvý raz mladý muž s vyrysovanými svalmi pod zdravotníckym oblečením, s kérkami na svaloch rúk, držiac v ruke nejakú nádobu s voňavým mazivom a na rukách gumené rukavice. S úsmevom sa nás opýtal : " dámy, nechcete namazať? " My dve s vyvalenými očami, bez toho aby sme pochopili zmysel otázky, sme rýchlo krútili hlavami, že nieeeee. Keď odišiel neveriaco sme sa na seba pozreli. Ak by mal na krku motýlik, určite by sme to tipovali nemiestny vtip lekárov alebo príbuzných. No on totiž nezaostával šarmom ani výzorom za striptérmi z telky a ak si myslíte, že pacientka rovná sa automaticky vykastrované ženstvo, tak to sa mýlite -:) Neskôr sme pochopili, že mladíci, ktorí nám takto v pravidelných intervaloch otvárali dvere na izbe, ponúkali v skutočnosti namazanie chrbáta mentolovým sajrajtom, aby nás chrbát nebolel od toľkého ležania.Mne sa podarilo držať si mladíkov od tela, veď už len ktorá žena by sa rada obnažovala po takej operácii pred mužom. Mohol by mať aj zlatú masku na ksichte a ružu v zuboch -:) Spolubývajúcu ale chrbát trápil, tak sa odhodlala a vyskúšala to. Zakryjúc si predok, nechala si namazať celý chrbát šikovnými rukami jedného z našich "mladých", ako sme ich nazvali. Celú noc potom ticho nadávala, pretože mentolová pokrývka chrbta spôsobila  zimnicu na pokožke a drkotala zubami od zimy -:)) Humor nás na chvíľu prešiel o dva dni neskôr, keď nám sestra oznámila, že naši "mladí" nám prídu pomôcť s hygienou a dnes sa po operácii okúpeme. To ste mali vidieť dve poloobviazané pacientky, ktoré vzájomnou symbiózou suplovali tú časť tela tej druhej, ktorá bola nefunkčná a v časovom strese sa snažili nájsť posledné sily, vykonať hygienickú údržbu a pritom sa nezraniť. Keď dorazil náš "mladý", už sme boli vzorne celé voňavé a načančané položené v postielkach -:)) nič netrebáááá. Ono to zas zo slovenským zdravotníctvom nie je všade až také nadčasové.  Stačí prejsť v tej istej budove do suterénu, kde je vyšetrenie MRI a hneď viete kde je sever. A viete aj to, kde ešte sponzorské peniaze a kamery teliek ešte nestihli doraziť. Originalita tohto miesta sa spája s jeho funkcionalitou a organizáciou prác. V úzkej uličke bez kyslíka sa tlačia kopce ľudí, aby vystriehli, kedy sestrička otvorí dvere na nastane tá chvíľa. Ja doteraz neinformovaná, som sa tam vybrala sama, bez rodinného príslušníka. Opomenúc, že som musela opakovane utekať na prvé poschodie za onkologyčkou, keďže pán v "búdke" stratil moju žiadanku a bez žiadanky na Slovensku nejde, bez žiadanky vlastne neexistujete. Po otvorení dverí ma vlna pacientov priam stiahla do ordinácie a rýchlosťou svetla mi najprv do pravého predlaktia vrazila sestrička kanylu, takže neostávalo nič iné ako držať ruku v polohe rovnej alebo vzpriamenej, následne na to, do tej istej , teraz nefunkčnej končatiny aj papier, ktorý je potrebné vypísať. Masa ľudí z končatinami napriahnutými vpred, v druhej ruke oblečenie, v úzkej uličke s jedným malým stolíkom, to vám je prenáramná sranda, humor jak vyšitý-:) Nasledovala spŕška od  sestričky, ktorá mi s nevrlým výrazom ( za dverami bolo počuť rozprávania z dovolenky, takže sme sestričky prenáramne vyrušili ), že som to vypísala ľavou rukou úplne že nečitateľne a dokonca ani neviem termín posledného vyšetrenia ( v 21. storočí si myslíte, že ak máte kartu v Onkologickom národnom ústave, tak budú mať všetky tieto záznamy v pc - hm, možno aj majú,len nezmenili tlačivo ) Sranda pokračovala, keď som teda vošla do kabínky meter x meter a pokúšala sa s napichnutoch rukou zobliecť si posledné zvyšky oblečenia a nezbúrať pri tom vedľajšiu papundeklovú stenu. Náramne som sa zabavila, dlho som na to spomínala -:)) Ale zas aby som bola patriotka - v Košiciach na Rastislavovej som v ten istý rok zažila veľmi humornú príhodu s rengenom pľúc. Zaskočila som si tam vybaviť posledné vyšetrenie, čo som nestihla v Bratislave a bola som pripravená na všetko, aspoň som si myslela. Chudobnejší východ obhospodaruje rengen, ktorý mi ani veľmi neposkytoval vedomie bezpečnosti, ale v rámci času som sa na to dala. Prežila som sedenie v čakárni s pohľadom   upretým na dvere opravované kovovými plátmi a premýšľala som, či ožarenie cez tieto dvere neurobí službu a budeme mať spoločný snímok ( videla som fajn film z onkologie, kde chalani chorí na toto ochorenie, v noci si urobia spoločný rengenový snímok zo vztýčenými prostredníkmi, veľmi sa mi páčil -:)) Druhý deň som stála v dverách a žiadala som výsledky, popis a snímok na CD. Sestrička s kamennou tvárou mi podala obálku...a...pravý RTG snímok, rozmeru asi 50 na 50 cm, ktorý môžte vidieť v starých filmoch. Ako tam stála v starých olúpaných dverách celá zakrytá tým snímkom, vysvetľujúc, že PO TOM ho musím vrátiť späť do archívu, zažila som humoru a humoru. Nakoniec som snímok do Bratislavy nepriniesla, len popis. Nezmestil sa mi do kufra. 

Humoru je v nemocniciach všade kopce. Od pohľadu v jedálni na chlpaté mužské nohy v modrej erárnej košeli s vykúkajúcimi hadičkami , cez studené večere obsahujúce suchý chleba a sáčok s Ěčkovou salámou, ktorý nie je možné ani otvoriť, až po vymletý mozog po 6-hodinovej narkóze- keď stojíte vo výťahu číslo 2 a keďže tam tá dvojka svieti, tak jednoducho vystúpite, veď ste na druhom predsa -:)) Mám mnoho spomienok a verím, že humoru nie je nikdy dosť a patrí na všetky miesta sveta. Veď všetci robíme, čo môžme.

 

 

Ako som Všetko prežila a Nič sa nestalo

12.1.2018

Rekapitulácie patria k novoročným obyčajom a ľudia rekapitulujú aby sa mohli pochváliť tým úspešným a neúspešné nechať za dverami starého roka. Priebeh rekapitulácie je tiež veľmi individuálny od nudného prechádzania minulých udalostí pri sedení v rodinnom kruhu a pojedaní silvestrovského kapra až po bujaré oslavy v kruhu známych aj neznámych priateľov, ktoré končia nedostakom rekapitulačných schopností toho posledného dňa v roku. Ja, ktorá som vždy krok vpred som sa dostala k rekapitulácii až teraz. Dôvod?  Aby som vedela, že nie som nič výnimočné -:))

Minulý rok mi nadelil veľmi štedro. Čo na tom, že extrémy boli na oboch stranách spektra prežitkov. Z tej duchovnej výšky nie je rozdiel nedzi dotykom smrti, keď vás zmrazí  a vy musíte pokľaknúť a dýchať  prach zeme a medzi bezuzdným prežívaním šťastia, keď sa zadúšate všetkou objavenou rozkošou sveta. Všetko sa pohybuje v neustálom kruhu, kde niet začiatku a konca, vaše prežívanie je len neustálym kolotočom dní, kedy len prácou na sebe posúvate kruh prežitkov do špirály, ktorá je tiež len z kruhov -:) Je veľmi špecifické rekapitulovať obdobie, ktoré vás zmenilo fyzicky aj psychicky. Obdobie, ktoré  vzalo všetko nepotrebné z minulosti, zomlelo to spolu s vašou celou  bytosťou v mlynčeku emócií, prikorenilo to patričnou dávkou bolesti a chvíľkami beznádeje a zúfalého hnevu, náhlymi  víťazstvami a pochopeniami, nadšením z novoobjaveného a štipkou hrdosti na samého seba -:) To všetko v časovom úseku , za ktorý iní ľudia prežili kus cesty bez vás. Teraz tu stojím nová. Tak fajn. Mlynček mi nadelil novú fasádu, nové myslenie aj nových priateľov. Keď sa tak obzerám okolo seba, vnímajúc, že niektoré skutočnosti  a ľudia tu už nie sú, alebo sú pre mňa neviditeľní ( ale aj ja pre nich -:)), nikto ma nevíta...hm. Všetci okolo mňa rekapitulujú, oslavujú tie svoje kruhy, začínajú žiť svoj Nový rok. Na sekundu ma napadne, že som toho toľko prežila - a nikto si nič nevšimol -:)) Všetko, čo sa udialo je pre túto chvíľu Nič...

Silvestra som strávila v posteli. S chrípkovým vírusom, teplotou a rozprávkami v telke. Ten maličký vírus nepostrehnuteľný a neustriehnuteľný spokojne sedel pri mne na vankúši, nohu prehodenú cez druhú, šálik na krku a spoločne so mnou sa zabával na čertoch a anjeloch. Také malé Nič je zároveň v jednom okamihu Všetko. Lekári dokážu prišiť nohu, transplantovať srdce alebo obnoviť zrak. Nedokážu ale zabrániť malému vírusu, aby nezmenil vaše plány, akokoľvek veľkolepé a premyslené -:) Malé Nič vám zmení Všetko, aby ste pochopili absolútnu pravdu, že aj zrnko piesku pohne skalou. Preto som odohnala myšlienky na chýbajúcu slávobránu a ovácie a vstúpila som do Nového roka bosá a bez očakávaní. Vnímam okolo mňa množstvo ľudí, ktorí tak ako ja ukotvení v svojom Strede, môžu vplávať do vôd nového obdobia , čo ako by bolo turbolentné. Mám chuť im mávať a zdraviť sa s nimi, spájať sa a stretávať sa -:) Verím, že tento rok bude o tom, teším sa na to a viem, že všade navôkol sa rozplýva krajina poznania a je čím ďalej tým viditeľnejšia a zrejmejšia -:)

Šírte znovuobjavené a posúvajte ďalej.

 

Vianočný koncert alebo poďakovanie tým, ktorých Dary nás prebúdzajú.

24.12.2017

Tohtoročné Vianočné dni trávim mimo domov, s mojimi blízkymi ale aj s ľuďmi rozličných národností, ktorí sa v tieto dni ako kúpeľní hostia rozhodli pre toto miesto. Bola som tiež na Vianočnom koncerte famózneho huslistu Pavla Šporcla a zážitok to bol priam nad-ľudský -:) Absolútne nádherné miesto priam pulzovalo Vianočnou atmosférou a celý sál akoby bol ponorený do spoločného oparu Lásky. Keď som počúvala tóny jeho huslí ( a to nie som nadšenec vážnej hudby ), hlavou mi prechádzali myšlienky na to, aký úžasný Dar človek dostal od Boha a aké je to krásne, takýto Dar dokázať rozdávať ďalej.V polovici koncertu hlavný protagonista vyjadril aj slovne to, čo priam sálalo z jeho hudby a spájalo nás všetkých prítomných v sále. Priznal, že meditácie mu nejdú, ale každý svoj deň sa modlí a ďakuje vyššiemu vedeniu za to, čo všetko dostal a môže predávať ďalej. Skladba "Modlitba" znela celou sálou a takmer nedýchajúci dav odrazu splynul v jedno. Vedľa seba sediaci ľudia, ktorí si nerozumeli a rozprávali rozličnými jazykmi odrazu ustrnuli v jednom celistvom úžase a spoločný dych obecenstva nadobudol kompaktné tempo. Počúvala som hudbu a cítila som to spojenie...

V tento Vianočný čas, pripájam svoju motlitbu a poďakovanie - všetkým tým, ktorých Dary získané od Boha prebúdzajú city v nás. Všetkým Dušiam, ktoré nechávajú cez svoje telo prúdiť ten Božský prúd v akejkoľvek darovanej forme a otvárajú srdcia tých druhých, pomáhajú im navnímať tam kdesi hlboko vo vnútri, ich driemajúce vnútorné naladenie a otvárať dvere k ceste návratu samého k Sebe.

Ďakujeme Vám -:)

 

Môj súkromný advent

20.12.2017

Za záclonou presvitá zasnežená krajina, lesné chodníky poprášené bielym popraškom a stromy bez lístia akoby spali. Tak pokojne a ticho. Ráno začínam motlitbou - keď sa moje telo  ponorí do blahodárnej energie teplých bubliniek a teplo prelieza každou mojou bunkou, ďakujem Vesmíru za všetky dni, ktoré mi priniesli toto otvorenie sa Láske, túto možnosť preciťovať každú malinkú kvapku ako  pohladenie života, vedomosť toho, kto som a čo dokážem, schopnosť nacíťovať svoje vnútro a vidieť krásu okolo seba a v sebe v každý okamih. Ďakujem môjmu telu, že ma nezradilo v najťažších chvíľach a vďačne mu poskytujem  nekonečný priestor na nerušené vnímanie seba samého a blahobytu, ktorý je tu pripravený len preň. Po kúpeli zabalená do teplej plachty odpočívam na mäkučkej deke, aby som sa presunula na lehátko v miestnosti, kde sa dýcha kyslík, ten blahodárny kyslík, ktorý roznáša do každučkého kúta môjho tela obnovu, energiu, život. Na uši si nasadím slúchadlá a vypočujem si niektoré prednášky , na ktoré som doposiaľ nemala priestor, alebo sa nechám len tak unášať vianočnými pesničkami. Potom odchádzam do telocvične. Cvičenie ma začína baviť a deň za dňom poskytujem svalom, unaveným od ležania v nemocničnej posteli, čoraz väčší priestor na prebúdzanie, možnosť obnovovať zabudnuté reflexy a skúšanie si nových mét fyzickej zdatnosti. Snažím sa z plných síl posilovať stabilitu chrbtice , tej časti, ktorú som celý život opomínala kvôli práci alebo domácnosti ako milióny žien -:) Chrbtica je skelet, je to niečo, čo nám poskytuje oporu a ja ju vnímam ako fyzickú os môjho duševného Stredu.  Keď dôjde čas na masáž, nechávam celý svoj organizmus preciťovať pomalé hmaty a prenechávam celú svoju pozornosť tejto činnosti. Popoludní sa vyberiem na kúpeľnú kolonádu s pohárikom na termálnu vodu, prospievajúcu žalúdku, ktorý si toľko vytrpel a absolútne v kľudnom tempe vnímam horúce hlty, ako prechádzajú hrdlom v mrazivom dychu. Napokon  zamierim ku kostolu, kde bude Vianočný organový koncert, aby som dokončila motlitbu za všetko krásne v živote, čo ma stretlo a ešte stretne. Večer na izbe vypisujem Vianočné pohľadnice. Po rokoch sms-iek a emailov, odrazu zakúšam znova tú skoro posvätnú bázeň, keď píšem blízkym priateľom a do každého písmenka zabalím kúsok Lásky -:) 

Tento rok som adventné týždne poňala inak. Ctím si Vesmír, Bytie, Boha cez seba. Cez svoje telo a dušu, ktorým poskytujem absolútnu pozornosť a konečne aj sústredenosť, po toľkých rokoch, keď som bola súčasťou celku. Celku, ktorý sa bezhlavo rútil v predvianočných ošiaľoch, nakupovaniu darčekov a prípravám na sviatočnú atmosféru doma, všetko v rýchlom tempe aby sme stihli sadnúť za slávnostný stôl v úplnom perfekcionizme pre našu rodinu a po týždňoch ponáhľania si užili minúty slávy. Tento rok sa už nezúčastním -:) Chcem sama sebe umožniť ozdraviť svoje telo a Dušu. Aby som mohla rozsievať čistú energiu, očistenú od únavy, stresu a naháňania, pocitu zodpovednosti a akéhosi dosiahnutia cieľa. Aby som na Štedrý večer mohla rozdávať svojej rodine štedrosť svojho vnútra , prejaviť Lásku a ako žena - matka - manželka mohla byť stabilným pilierom, o ktorý sa môžu moji najbližší sem tam oprieť, ak bude treba -:) Stojím v Pravde - že zmenou svojho vnútra a seba, je možné zmeniť svet -:) Vnímam potrebu ženy mať priestor na udržiavanie svojho ohňa, na možnosť nežnej starostlivosti a dušu aj telo, aby potom ona sama mohla byť tým pilierom. Možno nebude domáci šalát a darčeky nebudú zabalené v lesklom papieri. Ale budeme v spojení spokojnosti a pohody.

Už som precítila, že Nič Nemusím. Teraz som v okamihu uvedomovania a ukotvovania, že Všetko Môžem -:) Stačí si to len "dovoliť".

 ( venované mojim blízkym a priateľom)

Ako milovať tých ostatných alebo pohľad z odstupu

1.12.2017

Včera som zažila jedno pracovné nedorozumenie, aké sa zažívajú bežne. Emailová komunikácia pochopená z miesta emócie toho druhého a vrátený protiúder v zmysle toho svojho pochopenia. Zamyslela som sa nad podstatou vzniknutého problému, venovala som pozornosť len podstate riešenej veci a suchopárne som vysvetlila svoj náhľad, na čo som si vyslúžila odpoveď " že mi chýba človečina".

V postupe otvárania sa novému vnímaniu sveta sa všetky zažité a rokmi naučené videnia na svet okolo seba aj tých druhých búrajú. Zmenou nastavenia sa niektoré vzťahy stávajú v danom čase nekompatibilné a odrazu je tu stret rozličných nastavení. Medziľudské vzťahy sa stávajú skúškou a minulé  vzťahové väzby menia svoje DNA a pretvárajú sa. Niekedy aj za nepochopenia alebo nespozorovania zmeny  z tej druhej strany -:) Aj onkologické pacientky pri návrate do minulého prostredia, možno ani nechápajúc podstatu, menia svoje vzťahy a niečo strácajú aby iné našli. To všetko je spôsobené zmenou vnútorného nastavenia, čo prináša zo sebou aj poznanie, že zmenou vnútra sa mení vonkajší odraz a ten odrazu nemusí pasovať -:) Tu by sme sa mohli zacykliť. Ja sama som už prešla obdobím, keď som chápajúc svoju vnútornú zmenu vstupovala po špičkách do starých vzťahových vôd, aby som opatrne odskúšala hĺbku či studenosť hladiny a mala možnosť spätnej reakcie a nastavenia budúceho fungovania. Takže toto máme za sebou -:) Milovať blížneho svojho pokiaľ sa jedná o vám príjemného človeka, priateľa a blízku Dušu, ešte v zjemnenom vnímaní teraz a tu, ktoré už dokážete preciťovať v plnej sile je úžasný zážitok a otvorenie preciťovaniu poskytuje slobodu a nové dimenzie zážitkov. Tak, a čo s ostatnými?

Prešla som dlhou cestou, kým som si priznala, že nepríjemní ( mne ) ľudia sú len odrazom nepochopeného v mojom vnútri.  Ono sa to ľahko píše,ale ťažšie chápe. Cesta k pochopeniu tejto záležitosti totiž vedie cez sebaspytovanie a odkrývanie vrstiev svojho Ega, ktoré sa berie ako niečo negatívne ale zároveň je obsahom samých nás. Kto by už chcel prezentovať navonok svoje tmavé miesta? Radšej zapneme umelé osvetlenie a nasvietime obraz aby bol krajší -:) Nevyhla som sa ani tomu, že som umelým dýchaním oživovala už nepotrebné a neaktuálne vzťahy, vo viere, že predsa len "musím" oživovať niečo, čo bolo tak dlhý čas časťou  môjho života. Neverte - nič nemusíte -:) Dodatočne som prešla chápaním, že niektoré vzťahy ( a tým myslím dlhodobé ale aj trvajúce pár minút ako interakcia ) sú tu preto, aby boli použité na určitý presne stanovený účel môjho nastavovania a vývoja. Od tohto nacítenia je len krôčik k uvedomeniu, že na tomto cvičisku je nás veľa a vzájomne si pomáhame vidieť sami sebe do vnútra, aby sme tam našli Pochopenie a Pravdu. Nie je nič veľké začať od seba a pri každom nepríjemnom strete pozerať na vec z nadhľadu cvičiska, a hľadať uhol pohľadu, ktorý by ma priviedol k podstate, čo ma to má naučiť v tom mojom videní sveta. Iste - nejaké to úsilie treba vyvinúť, ako pri všetkom. Ja sama pri týchto stretoch začnem počítať do 10 aby som nezareagovala ihneď, potom vzlietnem vyššie a pozriem sa na situáciu zhora,kde vidím dvoch rovnocenných partnerov. Keďže však cvičím svoju Dušu, rozpitvám dôvod u mňa samej. A pokorne pochopím, že bez partnera by to nešlo -:) Toto pochopenie mi dáva možnosť pozitívne vnímať aj tých, ktorí na mňa pôsobia negatívne. Neriešim ich, riešim seba a svoj postoj. Hľadám chybné nastavenie, s pokojom a láskavosťou - však som tiež len človek -:)

50 rokov mi trvalo, kým som pochopila výrok z Biblie " Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom" . Odkrývam svoje Ego a priznávam : som hróóózne pomalá.

Očakávania alebo Vesmírne vysielanie

30.11.2017

Je všeobecne známe, že v čase Vianoc sú k sebe ľudia milší, viac si vychádzajú v ústrety a celý svet je žiarivejší a akosi prítulnejší-:) Ako veľa vecí aj túto berieme za svoju a nezamýšľame sa nad dôvodom, len si ju jednoducho užívame.

Vždy som často cestovala. Cestovanie vlakom je niekedy náročné na psychickú kondíciu, napríklad, ak narazíte na subtílnu pani, ktorej už z pohľadu nič dobré nekuká a ktorá len veľmi neochotne uvoľní vaše miesto, kde si trónila jej batožina. Alebo keď, pri dlhej ceste mamička s dieťaťom, ktorému donekonečna prehráva na tablete  detská odrhovačka, považuje spolucestujúcich za hluchonemých a veľkoplošný vagón za herňu. Každý z nás si nájde v svojej mysli takýto príklad.  Keď cestujete častejšie, už pri usalašení sa poobzeráte a odhadujete budúcu situáciu najbližších hodín. Predstavy - očakávania sa väčšinou naplnia -:) Moja prvá cesta po liečbe na onkológii bola po dlhšej pauze a miestenku som dostala do štvorky, kde už sedeli tri mladé ženy. Takáto životná pauza u vás pozastaví automatické reakcie, pretože chúďa myslenie je vykoľajené z pôvodného koľajiska. Odrazu som začala vnímať, ako si jedna z nich s úsmevom vypýtala od druhej noviny, ďaľšia pomohla staršej panej s miestom, tretia sa zapojila do debaty. Sedela som tam omráčená "láskavým" dianím okolo mňa a nechápala som, čo sa zmenilo za ten rok. Žeby som sadla do nesprávneho vlaku, alebo železnice vypísali morálny kódex spolucestujúcich? Svoje vnímanie tejto príjemnej cesty som si niesla ešte pár týždňov. Po čase mi to došlo ( ja viem, reakcie ešte nemám také rýchle, ale pracujem na tom -:).

Aj ja som sa nevyhla tomu, že pri čítaní Právd som im nerozumela a keby som do nich narážala ako do priehľadného skla výkladu aj tak by som riešila len tú bozuľu na hlave, inak nič. Predvianočné obdobie nám všetkým ukazuje kde je háčik, ale nevedomí ľudia, vychádzajúc z automatického myslenia hľadajú dôvod vo vonkajšom svete. Táto základná chyba nastavenia - zdedená a podporovaná spôsobuje, že aj keď nám Vesmír podsúva Pravdu, veľa z nás  ju nevníma. Aj preto choroby a malé či väčšie životné peripetie nás vyhadzujú z automatiky a následne od nás záleží, či v momente vynútenej pauzy pochopíme a chceme zmeniť toto nastavenie, pre naše dobro. Keď navnímate, že Pravdou je ( mojou Je a vašou môže byť ), že všetko okolo vás je vaším odrazom a pochopíte, že máte šancu zmeniť niektoré veci z vnútra, vtedy sa vám odrazu život a svet nebude zdať až taký šedivý a pochmúrny. Nebude sa zdať ani tak neriešiteľný, či už je to svet politiky, prírodných alebo sociálnych záležitostí, svet vašej rodinnej alebo susedskej situácie. 

Vianočný čas je krásny a láskavý z dôvodu, že všetci naraz máme vo svojich srdciach viac lásky. Nie preto, že je v kalendári dátum, ale preto, že všetci to očakávame -:) Každý z nás v tomto očakávaní mení svoje postoje a pre túto chvíľu je ochotný meniť svoje automatizmy. Odrazu je svet naozaj krajší ! Niet už väčšej ukážky našich vnútorných možností a schopností ako je čas Vianoc. V priamom prenose môžme nacítiť, ako dokážeme pohnúť ľadmi , ako sme schopní meniť svet okolo nás ( aspoň pre túto chvíľu ), ako naše predvianočné charitatívne dotyky uvoľňujú nitky lásky, ktoré nám zohrievajú srdiečka ešte aj doma  pri večeri  -:)

Vesmír nám vysiela nápovedu. Bude ju reprízovať dovtedy, kým ľudia budú na ceste za pochopením. Ja sama som prestavila svoje očakávania a zmenila návyky. Verím v svoju Pravdu, že dokážem meniť okolitý svet smerom z vnútra. Možno sú to maličké zrnká veľkolepej stavby, ktorých následky v tomto živote už nestihnem uvidieť.

Ale aspoň sa môžem tešiť na cestu vlakom -:))

Zázraky sa (ne)dejú

26.11.2017

Tak mám za sebou jeden týždeň " tu ma bolí, tam ma pichá", považujem to za potvrdenie empatie môjho fyzického tela k prírodnému aj vesmírnemu pohybu aj keď sem tam som musela zaháňať pomyselnou metličkou  malé škľabiace sa potvorky s ponukou bonbónov z bonbonéry "negatívne ponuky". Ale nie o tom som chcela -:)

Pred viac ako desaťročím som stretla moju kamarátku, s ktorou som sa od tej chvíle už nerozlúčila a doteraz kráčame vedľa seba individuálnym vývojovým procesom, vo vzájomnom prepojení a láske. Ja, vtedy ako vedomostne založená realistka som si v jeden pre mňa náročný moment vypočula jej videnie môjho zdravotného stavu, ktoré absolútne nekorešpondovalo s dvoma (!) dokumentami od dvoch lekárov so stanovením diagnózy. Moja prvá životná skúška v stretávke s teraz "už mojou" diagnózou skončila teda o pár týždňov neskôr, potvrdením nesprávne vyhodnotených výsledkov zo strany lekárov. Od tej chvíle sa mi začala nástojčivo vracať myšlienka či pocit, kde našla tú istotu a ako vedela ( videla), že nález tam nie je. Bežali roky a prestalo ma fascinovať, že dokáže nájsť s presným popisom miesta stratené veci, že vidí na fotografiách vzťahové záležitosti, že predvída udalosti a vie podať trefné informácie, ktoré mi neskôr potvrdil sám život. Kedže som Duša, ktorý si pravdepodobne vybrala  v živote svoju veľmi idnidviduálnu cestu skôr vlastných prežitkov a väčšinou extrémnych , nikdy som sa nenamotávala a ani nevyžadovala náhľady na budúcnosť. Doteraz považujem za svoju voľbu tento druh vývoja, aj keď mi niekedy príde, že žijem ako Forrest Gump a nikto by mi môj život neuveril -:) Neskôr sa u môjho veľmi dobrého kamaráta prejavila choroba , s ktorou do jeho života prišli "vhľady" do inej dimenzie, ktoré v rámci jeho nastavenia boli negatívne a obťažujúce, nevedel ich prijať vzhľadom na životné nastavenie a na koniec sa rozhodol potlačiť ich liekmi od psychiatra. Bola to jeho voľba, mám ho naďalej veľmi, veľmi rada a rešpektujem ho. Roky sa stretávam s mladšou kamoškou, ktorá so mnou prežívala moje životné peripetie, keď som k nej chodila do salóna , lebo kde už inde ako tam, ženy trkotajú a povedia aj to, čo nevedia -:) Pred pár rokmi sa otvorila a napojila na kanál, s ktorým komunikuje kedykoľvek to považuje za nutné a táto vedomosť jej poskytla možnosť zážitku rozhovorov so svojim vtedy ešte nenarodeným dieťaťom. To obdobie si veľmi pamätám, lebo jej preduchovnelosť z nej vtedy priam láskavo pretekala  na všetky strany -:) Pri vnímaní jej bytosti sa doteraz vždy cítim ako v teplom kúpeli lásky -:) Ak si myslíte, že sa to týka len ľudí mimo "bežnú spoločnosť", mala som tú možnosť zážitku aj s lekármi, ktorých vo všeobecnosti považujeme za veľmi reálne ohraničené bytosti. Mohla by som spomenúť moje prvé dotyky s uvedomením, že všetci máme schopnosti a možnosti, ak ich aj práve nepreciťujeme - tieto mi sprostredkoval lekár, ktorého si veľmi  vážim a zároveň prechovávam veľmi pekný vzťah k lekárke, s ktorou ma niekedy spája môj pocit spolupatričnosti a možnosti diskutovať na túto tému. Tiež by som spomenula pecku - keď sa ma   môj onkológ opýtal, či sa modlím. Po pozitívnej odpovedi, mi povedal, aby som sa modlila a to je možno jediné, čo pomôže ( pri jedenej,  pri konkrétnej záležitosti ). Ako som šla životom, prežila som celú plejádu takýchto "stretnutí", pomaly som dozrievala, vnímala informácie, triedila pre mňa podstatné a vhodné pre môj aktuálny okamih.

Dnes nemám problém prijať za svoju informáciu, že moja kamoška je zapojená do celoplanetárnej premeny, nepozastavujem sa, keď mi švagriná pri káve  po rokoch povie, že mám modrú auru a vôbec neriešim kto má aké schopnosti a či chápe tieto skutočnosti v nejakom kontexte života, alebo sa ešte len rochní v bazéniku svojho Ega, že niečo také ovláda. Pretože otvoriť sa môže aj jednoducho mysliaci človek, človek, ktorý nemá poriadok v myšlienkach alebo neverí v tieto záležitosti. Bude  veľmi úsmevné sledovať vývoj na tejto Zemi, keď bude čoraz viac ľudí spoznávať tieto schopnosti  -:) netuším čo s tým urobia, ale mám pocit, že to tak bude.  Mám vedomosti aj skúsenosti, nechávam na Vesmír, či niečo z toho je použiteľné a rozoznateľné priamo pre mňa. Toto nepovažujem za podstatné, lebo čo má prísť príde a čo je tu, to je moje -:) Nepovažujem za podstatné, že ešte stále existujú bytosti, ktoré druhých ohurujú svojimi schopnosťami pre svoj prospech. Klasický prípad, keď necháte posledné peniaze u kartárky nevijímajúc -:)) Pretože aj  to vnímam tiež ako druh -stupeň približovania, pomerný k možnostiam vnímania skutočnosti u daného jedinca. ( pozn. Kartárky som použila ako príklad, nemám k tomu naozaj nijaký negatívny  vzťah, pokiaľ ma neobťažuje pani počernej pleti sľubujúca lásku a zdravie za dvacku -:))

V každom prípade - pre mňa sa zázraky nedejú. Slovo zázraky totiž patrí k minulému vnímaniu. Všetko je možné a všetko je pravda pre toho, kto ju prijme-:)

pozn. V sekcii "Zaujalo ma" si môžte pozrieť video s mladou Luciou, ktoré mi odľahčilo posledné dni a pobavilo ma, tiež mi potvrdilo, že nastupujúca generácia slovo "zázraky" už nebude potrebovať -:)

Na tenkom ľade - alebo duchovno v praxi

18.11.2017

Tak ranná kávička je na stole a na stolíku horí sviečka. Sviečky sú moje, je to spotrebný materiál, za ktorý nechávam  v obchode dosť z môjho rozpočtu, ale horiaci plamienok doma musí byť. Dnes som si vybrala tému, ktorá vo mne dlho zrela. Dve témy a to politika a náboženstvo sú tie, pre ktoré si aj najlepší kamaráti dajú v krčme po hube -:) K politike som sa postavila v súlade s mojím novým svetonázorom -:) nevenujem jej pozornosť a nekomentujem, aby som  tak nepridávala energiu k už aj tak dosť negatívnemu mračnu myšlienok nad nami. 

Keď som prvý raz blúdila v budove Bratislavskej onkológie a hľadala modrú čiaru na podlahe, ktorá ma mala zaviesť na ošetrenie, nejako som v návale tých emócií poblúdila a dostala sa dostala sa na miesto, ktoré malo označenie "kaplnka". Keď sa stretnete s duchom náboženstva v nemocnici a nie ste práve prívrženkyňou nedeľnej omše - dostanete facku a uvedomenie, že TU všetka sranda končí, keď technicky vzato lekári-ateisti vytvorili miesto na duchovné rozjímanie. Niečo na tom musí teda byť. Vtedy som bola ešte na počiatku otvárania a pochopenia a celú lekciu som mala pred sebou.

Vždy som bola vnímavá, len ohlušenie bežného života mi nedovoľovalo precítiť podstatu a odvádzalo moju pozornosť. 25 rokov pracujete s podnikateľmi, kde biznis a čísla tvoria život, úspechy sú ciele a mamon je odmena-:) Napriek tomu už pred rokmi z pobytu v Paríži v mojom srdci ostala silná spomienka na katedrálu Notre-Dame, kde som v absolútnom ohromení vnímala množstvo rozličných skupín ľudí - boli tam židia, moslimovia, budhisti, každý v tichu pri zapálenej sviečke preciťoval veľkoleposť tohto duchovného miesta. Keď som sa vrátila na onkológiu, tentoraz do Brna, na potulkách mestom, narazila som v jeden deň na dvere chrámu,kde práve nikto nebol ( viete o tom, že len v meste Brno je 19 kostolov ? ) Vošla som a v tichu si sadla na toto pokojné mieto, keď sa nad mojou hlavou rozozvučal organ. Monumentálna hudba sa rozliehala na tomto mieste, kde sa stretávali myšlienky ľudí v spojení viery a nádeje, boli priamo usadené v každom výklenku a zapĺňali priestor do posledného atómu vzduchu. Sedela som tam sama, počúvala hudbu a nikdy som sa necítila tak blízko k Podstate. A nikdy som nepocítila tak veľké spojenie s ostatnými, hoci tam v ten moment nik nebol -:) Keď kráčate mestom a na pleci si nesiete spokojne sediacu vašu "diagnózu", máte pocit osamotenosti a akéhosi vyčlenenia z bežného ľudského kolektívu, vyčlenenia z davu ponáhľajúcich sa v bežnom dni. Vnútorné spojenie s ostatnými Dušami stratiť však nikdy nemôžete -:) Stačí sa tomu otvoriť.

Každá z nás má vo svojom vnútri uloženú Vieru , už len preto, že sme matkami a naše miesto tu nesie zo sebou aj individuálne  dôvody Duše. Pre mňa je najbližšou cestou k Podstate, Zdroju - priamy rozhovor, priame otázky a komunikácia. Nieeee, nie som vždy úspešná. Niekedy trpím hluchotou -:) A niekedy sa cítim akokeby som lúštila sudoku. Ja neupieram nikomu tú jeho cestu, ktorá môže viesť cez rozličné náboženstvá, ezoterické  smery, duchovné učenia. Ja sama som v živote prešla kurzami astrológie, tarotu, numerológie a prešla som informácie snáď  všetkých náboženstiev -:)  Ja osobne  som nezanevrela na astrológiu, len som zmenila postup - horoskopy ( tie profesionálne ) si čítam až po tom období a porovnávam s realitou. Riadim sa ( napriek protestom lekárov ) pri operáciách lunárnym kalendárom a priznávam - nemôžem si niekedy pomôcť a automaticky prepočítavam dátumy narodenia a iné čísla, lebo však numerológia má blízko k ekonomike -:))Dnes  mi to však pripadá, ako chodenie okolo. Ako keď nechápem, načo sú čokoládové keksíky zabalené v obale a ešte strčené do papierového obalu - vždy ma to fascinuje, ako si my ľudia dokážeme zkomplikovať obyčajné jedenie -:) A tak je to zo všetkým. Čím komplikovanejšia cesta, tým viac nás priťahuje to jej čarovno. Však áno, vnútorné bádanie v sebe je drina, nikto vám nič nevysvetlí, nikto vám nič nepotvrdí -:) A ešte jeden moment - ostatní nevidia vaše pokroky a neobdivujú vaše  schopnosti v nemom úžase -:)

K téme Viery a duchovna v náročnom období liečby  by som snáď len pripomienkovala - v krízovom období, keď prerod nesie nápor na psychiku, podľa mňa nie je veľmi vhodná cesta komunikácie cez druhú osobu. Logicky vzato - každý z nás vníma informácie po svojom, aj ich po svojom následne interpretuje tomu, kto ich zase navníma z pozície toho svojho aktuálneho pocitového nastavenia . Preto taká tarotová karta "Smrť" nemusí byť pre nás to pravé orechové -:)) Tiež astrologická predpoveď v časopise o kritickom období nepridá na kľude pred ťažkou operáciou. Nakoniec však priznávam - verím, že každý z nás je vedený a žiadna slepá ulička nie je až takou hrozbou. Pokiaľ v nej nezastaneme ale pokračujeme ďalej. Postupne odovzdávajúc pomôcky a pomocníkov, aby sme došli do svojho vnútra a napojili sa na priamy Zdroj -:)

Ženské kruhy II - alebo rohožka pred vlastným prahom

17.11.2017

Minulý rok som oslavovala 50-tku. Slovný zvrat "oslavovala " sa v mojom prípade scvrkol na dopoludnie v onkologickej čakárni, kde som čakala ( však čo sa iné robí v čakárni) na výsledok, či ostávam v nemocnici, alebo budem môcť odísť domov. Popoludnie som vyčerpaná zaľahla doma a nechala som ticho prejsť okolo mňa tento míľnik -:) Jedna moja dobrá kamoška hovorí : nechcem vyzerať mlado, chcem vyzerať dobre na svoj vek. Súhlasím. Keďže životné peripetie až tak nezdevastovali moju fasádu, sem tam počas života ľudia neodhadli môj vek. Niet nič trápnejšie, ako keď vás balí muž vo veku vášho syna. Ale inak nemám s tým problém, pleť po chemoterapii mám jak bábätko, prsia mám pevné a vlasy mi konečne narástli kučeravé, tak ako som to chcela celý život. Keď som svojmu všeobecnému lekárovi predostrela tieto pozitíva, nestretlo sa to s pochopením - však lebo humor u onkologických pacientov ide bokom -:)) Vek je len číslo, vraj. Aby ma to nemýlilo, každé ráno mi pripomenie telo odpočítavanie boľavými krížami, zmenšenou pohyblivosťou ( čo si budeme navrávať akrobatika v posteli už len na vlastnú zodpovednosť), poobedňajšou únavou a tiež prezentáciou opätkových topánok na poličke zapadanej prachom. Takže milé ženy spolumíľničky - ak máte po 50-tke, nemusíte sa obávať každého pichnutia a bolesti a premýšľať hneď o onkologickej kontrole. Vek je len číslo, ale skúste odpočítať 50 po jednej, ako vám to dlho bude trvať-:) Ale zas - môžme si užívať pyžamovej párty s malými vnúčatmi, nemusíme sa maľovať, keď vynášame smeti a môžme bezohľadne samé rozhodovať o svojom ( konečne ) voľnom čase, lebo však naše dcéry už majú rodiny a preberajú štafetu. A o tom to je...

Moja mama zomrela skoro, takže niektoré etapy života matky a dcéry nepoznám a preto som musela improvizovať, keď už som aj ja bola mamou. Určite medzi moje najživšie spomienky však patria predvianočné dni,  keď sme v malej kuchyni u babky piekli koláče a pili vaječný likér ( áno, aj ja som dostala -:)). Moja babka, moja mama a žena môjho strýka klebetili o mužoch a ja hoci som ničomu nerozumela, pociťovala som tú rodovú spolupatričnosť. Všetky tie ženské témy, ktoré tieto tri generácie žien rozosmievali, spiklenecké pohľady, keď vošiel mužský člen domácnosti a zmlkli, aj názorové škriepky pri hľadaní najvhodnejšej alternatívy postupu pri párových nedorozumeniach. Napriek niekedy rozličným názorom na ženskú účasť vo vzťahovom živote, názory rozličných generácii na tému muži boli vypovedané. Slovo tvorí -:) Možno sa matkin názor zdal zastaralý, možno dcérinmu pohľadu na vec matka nerozumela, ale rozdielne generačné pohľady na jednu tému boli vypočuté. 

Minule mi moja dcéra povedala pri jednej debate o vzťahoch : babka mala vo všetkom pravdu ( myslené moja babka, ktorá sa dožila 92 rokov a niektoré múdrosti ešte stihla šplechnúť na moju dcéru, pravdaže v tom čase bez pochopenia) Opozdenie pochopenia je nutné, inak by sme neprežili vývojové turbolencie, kvôli ktorým sme sem vo svojej podstate prišli. Zároveň som si uvedomila, že ja  mamu nemám ale mám okolo seba mnoho priateliek a tie nemajú so svojimi mamami dobrý vzťah, alebo je až problémový. Ženský rod vnímam ako dôležitý, svojou prirodzenou napojenosťou na múdrosti vekov a svojimi nekonečnými možnosťami ovplyvňovať budúcnosť. Určite vnímanie celoplanetárnych "ženských kruhov", o ktorých píšu mnohé články a rozvíjanie sily, ktorá pripomína ženám ich pôvodné zabudnuté miesto, to všetko je veľmi podstatné a teším sa z toho, lebo aj moja dcéra bude v tomto veku žiť. Liečenie vnútornej ženy vo vzťahu k mužom by som prepojila s liečením vzťahov v rodovej ženskej línii.

Moja babka tiež hovorievala : " Nekukaj na sušeda, pozametaj pred vlastnym prahom" -:)). Nemám už možnosť popracovať na vzťahu k mojej mame, pokúšam sa pracovať na vzťahu k mojej dcére. Pretože aj jej sa narodila dcéra -:) Dúfam, že raz budeme popíjať vaječný likér a preberať mužsko-ženské vzťahy. Aby nemusela hľadať odpovede na internetových fórach -:) Však za tých 50 rokov, nejaké tie skúsenosti sa nájdu-:)

pozn. venované mojej dcére

 

Ženské kruhy

15.11.2017

Včera som si písala s kamoškami z nemocnice. Také ženské onkologické taľafatky - ktorej ako rastú vlasy, čo robia nové prsia, ktorá má kedy kontrolu, aby sme si vedeli dať zraz na bufetovej kávičke v našom domovskom centre. Nikdy pred tým, som ženské bľabotanie a posedávanie na lavičkách neuznávala, ako mladá vdova s dvoma malými deťmi bez pomoci babičiek som to považovala za premárnený už tak nepostačujúci čas. Pracovala som prevažne v mužskom kolektíve a voľný čas pre mňa neexistoval, takže som sa naozaj nezúčastňovala a moje portfólio "kamarátiek" pozostávala s priateľa z detstva ( mužského pohlavia ) a niekoľkých priateliek, ktoré som pozbierala na ceste životom. Nič svetaborné. V nemocnici som bola nútená dlhý čas zdieľať spoločnú "spoločenskú" miestnosť so ženami v rozličnom veku s rovnakou diagnózou. Odrazu mi tie čisto ženské nepodstatné témy prišli príjemné -:) Kľudne som sa zúčastnila dôležitých hovorov na tému háčkovanie, hoci som nemala potuchy o čo kráča. V debate o varení a pečení som tiež brala za kratší koniec a nepriznávala sa, že niekedy som deťom radšej objednala pizzu, aby som stíhala uzávierky. Tak vysoko profesionálnej témy ako záhradkárenie a práce okolo domu, tak tam som nedosiahla, ani keď som sa postavila na špičky. Postupne sme sedávali pri jedálenskom stole a počúvali aj ženy staršieho dáta, ako nám vysvetľujú veci a pritom sme si uvedomovali naše ženské spoločenstvo -:) Nebolo podstatné, že sme možno zdiaľky na ženy ani nevyzerali -:)) Žena nie je o prsiach, krásnych vlasoch alebo štíhlych členkoch. Žena je o vyžarovaní, ktoré odráža to, čo nosí v sebe. Je o mäkkosti a zároveň pevnosti, je o harmónii a vnútornom pokoji, stabilite a zmysle pre organizáciu, je o schopnosti dávať a prijímať. Tak sme tam sedeli, rozprávali o sebe a rodinách, o čomkoľvek, čo preletelo éterom - v ženskom kruhu, kde jedna suplovala matku druhej, tá druhá priateľku tretej, tretia dcéru ďaľšej...

Vždy ma priťahovali indiánske témy. Či už šlo o knihy s touto tematikou, alebo o hudbu, ktorú som veľa ráz používala pri cvičení. Všetko, okolo indiánskych tradícií ma uchvacuje svojou prepojenosťou s matkou prírodou, svojím liečiteľským umením a prirodzenými schopnosťami šamanov, svojím pre mňa rozumným rozložením ženského a mužského princípu. V sekcii Knihy dnes pridávam jednu zo žensko-indiánskych tematík s názvom KURANDERA. Keď budete mať chuť a čas, siahnite po nej -:)Dnes rezonuje téma ženstva, množstvo článkov som nestihla ani prejsť a súhlasím, že je potrebné opraviť zle nastavené spojenia medzi ženou a mužom. Všímam si mladé rozvíjajúce sa ženské organizácie a skupiny, ich nadšenie a hľadanie zázračnej premeny. Moje vnímanie je zatiaľ na úrovni uvedomenia, že každá musí prejsť vnútorným liečením a od seba. Druhý schod ešte pred sebou nemám, asi kráčam pomalšie -:)

Ale čo sa týka preberania ženských taľafatiek - som otvorená a teším sa na nich -:)) Okrem toho rada kávičkujem. A v žiadnom prípade to nepovažujem za strastratený čas. To teda určite nie

 

Cesta minimálneho  odporu

14.11.2017

Už pár dní premýšľam, či ten veľký zlom v mojom vnímaní skutočnosti nebude prekážkou pri prijímaní návalu informácií, ktoré prichádzajú vo veľkolepých vlnách a snažia sa utopiť ľudí v nejakom nimi nastavenom režime. Napriek tomu, že jednoznačne som ZA splynutie a mierumilovné prežívanie v tomto našom spoločnom svete, aktuálne nejako nestíham.

Pani Kamila je v strednom veku a má už dlhší čas veľké problémy, vyriešila by to síce pôžička v Prima banke, ale nejako jej to nedochádza a preto my ostatní sme nútení opakovane absorbovať túto informáciu určenú jej, v našom spoločnom étery.  Pre páry, ktoré chcú spečatiť svoj spoločný život spoločným záväzkom som postrehla absolútnu špicu - v Poštovej banke si už TERAZ môžu zobrať Vianočnú pôžičku a nakupovať môžu až po Vianočnom šialenstve, budúci rok, keď budú Novoročné zľavy. A pre mladých je tu pravdaže každoročný kolotoč nákupných zliav v Quatre, môžu nakupovať dnes, zajtra a každý nasledujúci deň, proste nirvána. Súťaž medzi operátormi zatiaľ vyhráva Orange, pesničku s nádherným názvom LOVE ( neznamená to aj peniaze? ) si určite pospevuje veľká časť populácie, pretože  inak sa nateraz ani nedá. Možno by som ešte spomenula ponuku ALZY - záväzok vymenený za nekonečnú aktuálnosť vášho mobilu vždy v najnovšej verzii, bez toho sa predsa nedá existovať, ja to chápem. Staršiu generáciu a ich deti určite oslovia ponuky lekární a jednotlivých farmaceutických výrobkov. Kto by už nechcel vidieť toho svojho seniora ako šantí s vnúčatmi na záhrade, po tom, čo si natrel kolená Voltarenom, alebo by mu nedoprial celé spektrum vitamínov a minerálov, ktoré mu zabepečia nekonečný úsmev a zdravie. Alebo možno ...žeby najnovší typ automobilu pre celú rodinu? to by bol darček, hurááá.

Včera som si písala s kamoškami, s ktorými sme ležali na onkológii. Pri dotyku Vianočnej témy, sme si vymenili naozaj úprimné písmenká o plánovanom prežití Vianoc, na ktoré sa tešíme a už teraz vieme, že budú najkrajšie doteraz. Klišé - hlavne, že sme zdraví, my osobne preciťújeme naozaj a žiadne nákupy nás so sebou strhnúť nemôžu -:) Prítomnosť a Láska blízkych nepotrebujú ani darčekové balenie. Napísala som si ich adresy, aby som im poslalal Vianočnú pohľadnicu, písanú, poštou.

Statočne odolávam zaháňaniu do ohrady spoločnej eufórie predvianočných myšlienok a snahy predajcov o telepatické vnútenie akejkoľvek potreby. Chcela by som odignorovať pre mňa nezmyselný posun času novembrových Vianoc. Ale radšej som zvolila cestu minimálneho odporu. Toho roku som splatila pôžičky, po chemoterapii nemám naozaj chuť na akékoľvek pilulky, mobil mám v poriadku a nevlastním vodičák. Okrem toho sa teším už naozaj  "rozšírenému vedomiu", také množstvo  ponúk som stihla navnímať len  počas večerných správ-:)

 

Ružový klobúk na parapetnej doske

10.11.2017

Spomínam si na učiteľku slovenčiny, ktorá nám na základnej škole v jeden deň zadala tému na slohovú prácu. Ružový klobúk na parapetnej doske -:) Bola som v slohu najlepšia a žiadna téma mi nebola cudzia, na rozdiel od svojich spolužiakov som popísala štyri plné strany. Táto téma bola v skutočnosti trenažérom na písanie " o ničom".

"NIČ" však v mojom novom vnímaní má celkom obstojný obsah ( vyjímajúc témy finančné - Nič v peňaženke sa rovná normálne Nič ) a písať o prežívaní v období "Ničoho" neznamená nič negatívne ani fantazijné. V poslednom čase pri komunikácii s kamoškami, narážam na opakujúce sa zážitky "Ničoho", ktoré práve prežívajú. Pravda, pre ľudí žijúcich v spoločnosti, kde sa ráta len pohyb, intenzita, aktivita, interakcia...pre takýchto ľudí je moment zastavenia niečím zvláštnym a možno doteraz to nestihli ani postrehnúť. Doba, keď na prvý pohľad nič nevytvárate, nikam nesmerujete a  nič neriešite, by sa možno zdala bezcenná a určite znepokojujúca. Zastavenie v čase však prináša vnímavým bytostiam aj uvedomenie skutočnosti, že existujú momenty v živote, keď nie je ten správny čas niečo riešiť, keď jednoducho všetky dvere okolo sú zatvorené. To potom stojíte pred nimi neveriaco uvedomujúc si možnosť, že nemáte dosah na riešenia, prípadne okolo vás niektorí jedinci skúšajú prebiť dvere hlavou, čo sa im pravdaže nedarí a ak áno, za dverami sú ďaľšie a tentoraz z masívu, joooj. Bezmocnosť ovládať situáciu a rezignácia spojená s akceptáciou " obdobia Ničoho" vás napokon privedie do zvláštneho stavu Prijatia okamihu. Onkologickí pacienti sa s týmto pocitom už spriatelili, takže to máme tentoraz ľahšie ( aspoň raz -:)), ľudia vnímajúci toto po prvý raz sa musia čudovať. 

Vnímam "obdobie Ničoho" ako pomlčku, pauzu alebo nádych.  Prijímam ho bez výhrad, v kľude, nikam sa nenáhliac.  Sledujúc v aktuálnom čase možno nateraz pre mňa nezrozumiteľné posuny, ktoré sa až časom ukážu ako dokonalá synchronizácia Vesmírneho vedenia životných sledov. Aby po nich následoval ďaľší pokyn na štart. Naše Duše si možno v takýchto momentoch užívajú "pauzu na kávičku" a my tu dole panikárime. O čo lepšie je využiť túto pauzu na starostlivosť o seba samého, čo sme od macochy?

V každom prípade - predstavte si, že by na celom svete v jeden moment zlyhali všetky semafory na križovatkách. Tak čo sa čudujeme keď chvílu stojíme na červenej-:)

 

Nežná revolúcia a Sci-fi

5.11.2017

S dátumami som mala vždy menší problém -:) už dávno som spozorovala, že môj čas je trochu posunutý vopred ale nevidím to tragicky, veď som rybka šmrncnutá s vodnárom, takže pohyblivosť mám danú do vienka. Dnes mi došla téma 17.Novembra, teda "aj" -:))

Nežnú revolúciu som prežila zatvorená doma, nad žehliacou doskou a kopou plienok. Moja prvorodená dcéra sa narodila v lete, takže je možné povedať, že dve generácie našej vetvy túto udalosť prešvihli. Ja sama som z rodiny česko-slovenskej a vždy som vnímala prepojenie inteligencie a múdrosti môjho otca, ktorý rozprával po česky a krásy a prirodzenej živelnosti mamy slovenky. Pri žehlení plienok a správach z rádia, ktoré bolo jediným spojením s vonkajším svetom,  som absolútne nechápala o čo kráča. Kým som ja v polospánku nad vaňou plnou plienok cedila posledné sily, v rádiu ospevovali nežnú revolúciu a štrnganie kľúčov mi zhoršovalo moju migrénu. Až prišiel deň, keď som zmeravela a pri živom vystúpení Karla Kryla v telke mnou prešiel vodopád zimomriavok, búrka emócií zdvojnásobená laktačným prostredím ma úplne ohromila a mne odrazu docvaklo. Všetky jeho piesne som vedela naspamäť, kultové veci od táborákov, z rádia Slobodná Európa, ktoré som chytala potajomky a odrazu mi došlo, že je čas "uveriť". Niečo nepoznané a nikdy nežité prichádzalo masovo a každému z nás sa otvorila myseľ v inom čase a na inom mieste-:) Nemusela som byť na námestí ani držať za ruku vedľa stojaceho, odrazu som bola spláchnutá vodopádom spoločného a bez ohraničenia miesta som vnímala to spojenie. A prebudenie.

Pred pár rokmi som držala v ruke svoj prvý Sci-fi román. Tlstú knihu som si kúpila pred dovolenkou po dlhom chodení po kníhkupectve, padla mi do oka, aj keď toto nebola moja " šialka kávy" -:). Kniha sa volá BUDÚCNOSŤ od Dmitrya Glukhovskeho, má 526 strán a myšlienku tak veľkolepú ako je počet strán vám autor naservíruje až na posledných stranách. Zato rezonancia a pocit hĺbky vo vás trvá ešte dlho po jej prečítaní. Že čo má Nežná revolúcia spoločné so Sci-fi románom? -:) Pre mňa dve nezávislé momenty, ktoré mi doniesli odkaz, že všetko, ale že úplne všetko, čo sme si nepripúšťali a zdalo sa nám ne-uskutočniteľné, ne-mysliteľné, ne-normálne, ne-skutočné, to všetko ( je) môže byť pravda. Nasledovalo navnímanie vnútornej Pravdy z filmu  MATRIX alebo úžasného vizuálne-pocitového  zážitku z kinohitu AVATAR, bolo by toho veľa...PRÍTOMNOSŤ nám prináša nové pochopenia, otváranie myslí smerom k doposiaľ neprijímanému, od-čarovávanie doteraz vnímaných "ezoterických" vnemov, prejavovanie Pravdy v jej nekonečnom rade  paralel, od-tabuizovanie tém, ktorým nikto neveril a v neposlednom rade potvrdzovanie týchto prejavov v našom svete prejavovaním v prítomnosti. 

Ak by ste si chceli preskúšať ako ďaleko ste v otvorení mysle a vnímaní možného, dávam vám k príkladu prejavenie mladej slovenky Veroniky Mihálkovej, z generácie vo veku mojich detí, na ktoré som narazila a ktoré ma očarilo priamočarosťou, akú môžte očakávať od detí Nežnej revolúcie -:) A ak za oknom uvidíte lietajúci tanier, nebežte hneď za psychiatrom -:)

https://www.youtube.com/watch?v=tqtOTIlA1sw

 

Pretože to, čo dnes považujete za ne-skutočné sa zajtra môže stať prejavenou Pravdou -:)

 

Never ending story

3.11.2017

Kto by nepoznal dnes už kultový film Never ending story. Pozerala som ho kedysi s mojimi deťmi a obdivovala umelecké maskérske umenie, prepracovaný príbeh a rozkošného lietajúceho psa. V niektorých chvíľach života vám Vesmír ponúka pomôcky, ktoré sú tak neuveriteľné a z vášho pohľadu absurdné, že im nemôžte uveriť a trvá dlho, kým ich pozvete dovnútra, k stolu, aby v klude vyjavili, čo vám chcú povedať-:) Tak je to aj s úryvkami s filmov alebo pesničiek, ktoré prichádzajú odnikadiaľ a nástojčivo vám znejú v hlave, absurdne vyňaté z kontextu dňa, ktorý prežívate a na prvý pohľad nezmyselne oscilujúce v strede vášho vnímania. Prvý raz som naplno prežila-pochopila takýto stav, keď som kráčala lesným chodníkom u mojej priateľky na Šumave, kde som bola na pobyte, o ktorom som písala v článku " TO miesto". V lese sama so sebou, prežívajúc naplno spojenie s prírodnou Dušou, očakávajúc Vesmírne ticho a hlboké vnuknutia alebo len Pokoj v stretnutí v Strede - odrazu sa odnikiaľ zobrala pesnička z filmu Neberte nám princeznú-:) Dookola opakujúci sa refrén "spravilo sa to samo " som odháňala ako otravnú muchu a nechápavo som si ťukala na čelo. Hádam so mnou Vesmír nerozpráva takouto "posunkovou" rečou, hádam si o mne nemyslí, že som na úrovni dieťaťa, ale ja mu nerozumiem, čo chce povedať takýmto jednoduchým verklíkom...Donekonečne opakovaná melódia ma nakoniec prinútila zastavť, sadnúť si na peň a popremýšľať o pojme absurdita. Čo je absurdné na tom, keď sa niečo tak veľkolepé, tak nekonečne inteligentné snaží komunikovať spôsobom, že vyberá nám zrozumiteľné jednoduché verzie toho, čo sme už počuli a videli, aby sme sa pozastavili nad ich zmyslom  určeným pre nás? Či my dospelí nerozprávame podobným selektívnym spôsobom s malým dieťaťom, snažiac sa zjednodušeným výberom jednotlivých slov priblížiť sa k jeho vnímaniu a množstvu poznaného? TO miesto malo uzdravujúce účinky, to miesto je jedným z miest, kde sa uzdravije Duša aj telo - to som precítila z úryvku, ktorý bol určený vtedy mne...

Moment  z filmu Never ending story mi prišiel prvý raz po skončení ožarovania a prvej kontrole. Princezná s nevinnými detskými očami, držiaca na dlani zrnko Vesmírneho piesku a chlapec, ktorý sa snaží vyhrabať z vnútra aspoň smietku Fantázie, aby sa mohla naštartovať nová etapa nikdy nekončiaceho príbehu. Keď stojíte za prekonanou prekážkou, ktorou ste vyrástli, za ňou vás čaká nepopísaný list. Záleží od vás, či začnete písať ten istý príbeh, alebo nájdete vo svojom vnútri silu zmeny a začnete rozvíjať fantáziu a spletať iný, šťastnejší príbeh.  Odrazu som naplno precítila chvíľkovú bezmocnosť chlapca. Keď som stála vo Vesmírnej čiernote a dívala sa na ruku zo zrnkom piesku, z ktorého som mala ja moc vytvoriť si svoj budúci život, pochopila som, že krídla mojich snov a myšlienok s minulým časom trochu postrácali perie, sú trochu aj skrehnuté a nemotorné, chvíľami som mala pocit, že sa nedokážu pohnúť. Stála som tam odrazu Vedomá toho, že je v mojich rukách, čo fantáziou vybudujem a v čom budem naďalej žiť. Premknutá pocitom zodpovednosti, so scipínajúcimi starými nitkami, ktoré už nemali silu a s prázdnou hlavou, kde som počula ozvenu -:) Natriasala som opelychané krídla a pokúšala sa nimi mávať, perie lietalo kade tade a moje sny mali váhu, ktorá im nedovoľovala vzlietnuť, tak sa len tak kmitavým pohybom presúvali sprava doľava predo mnou. Tak to býva - keď sa človek ide znovu-zrodiť -:)

Momentka z filmu mi prichádza posledné dni opäť. No ano, po ročnom pobyte na onkológii neostane ani zrnko piesku zo starého -:) ešte stále mi lietanie úplne nejde, sem tam mám obité koleno a niekedy aj oškretý celý bok. Ale snažím sa. Snažím sa lebo je to zábavné aj poučné, je to znovuobjavovanie mojich vnútorných síl a schopností. A viete čo ešte ? Nie som v tom sama, všade navôkol sú mne podobní, takže nám to ide lepšie -:) Každý sám a Spoločne staviame Novú zem. Bez toho aby sme si porovnávali, kto akú kôpku piesku už má pred sebou, letmo si len pošleme úsmev a sústredíme sa na svoju prácu. 

 

Jednota v rozdielnosti

30.10.2017

Na začiatku písania tohto blogu som stála pred otázkou, či niekto bude čítať moje vnímania, či niekoho budú zaujímať, keďže život na Zemi je tak pestrý a zaujímavý, že každý jedinec má dostatok tých svojich. Tiež ma napadlo, ako budú ľudia vnímať mnou videné, ako budú reagovať na pocity, ktoré oni prežívajú inak a či sa vôbec nájde nejaká žena, prežijúc podobné, ktorá by sa našla v tomto rozprávaní. Od doby, keď moje počiny vedie vnímanie a nie premýšľanie, sú niektoré veci pre mňa záhadou viac, ako keď som za tie dvere nevidela -:) Rozdiel je v tom, že nespoznané vnímam ako fragment z milióna poznaní, ktoré mi prináša môj život v tomto vtelení a nie som už na seba tak prísna, aby som sa nútila všetko pochopiť hneď. Moje ego je už maličké a nepotrebujem potvrdenia, že to, čo vnímam, vnímam rýchlejšie, ostrejšie, lepšie ako tí druhí. Popísalo sa mnoho o tom, ako hľadať cestu. Je mnoho pomôcok za minulé obdobia, pomocou ktorých sa ľudia posúvali vpred a niektorí ešte stále propagujú tú svoju, ako tú pravdivú a jedinú na ceste poznávania. Nemám už nutkanie im to vyhovárať alebo ukazovať iné cesty, nemám nutkanie posúvať ich rýchlejšie ako je nastavená ich chôdza. A nemám ani problém pripustiť, že okolo mňa je mnoho bytostí, ktoré sú vo vnímaní predo mnou -:) Keď som písala poviedku Sára , premýšľala som, kde ju zaradiť. Všetko, čo je v nej je pravda. Takto som to precítila a takto som to spojila v mojom vedomí. Potom mi prišlo, že nie je podstatné, aby to tí druhí pochopili presne tak, ako to chápem ja. Dnešok je pre mňa vekom, keď každá bytosť so svojím veľmi individuálnym a veľmi špecifickým pohľadom je zároveň prepojená s ostatnými, preto prežívané cítime inak ale zároveň pociťujeme Jednotu. Už ju vnímame, niekedy rozoznávame a zriedka aj vyjadrujeme navonok...

Je na nás, ktorí máme ten dar, že vieme pretransformovať pocity do písmenok, aby sme naším počínaním otvárali dvere na komnatách bytostí, ktoré ešte váhajú otvorene sa prihlásiť k preciťovaniu dosiaľ nepoznaného a spájať to s úplne bežným životom na tejto Zemi. Čím dlhšie vnímam, tým viac objavujem ľudí, ktorí hovoria k širokým masám, či už ako herci, moderátori alebo speváci, umelci. Je to už tu. Len nie každý si to chce priznať -:) Lebo ohlušujúce a ohlupujúce súkolesie hrkotu spoločnosti znižuje možnosti počutia toho tichého ale stále nástojčivejšieho vnútorného hlasu. A tí, ktorí počujú a pochopili, niekedy ešte stoja nerozhodnutí..

Dušičkové zamyslenie

Pár dní premýšľam, čo sa zmenilo. Smútok a nostalgia každoročne potichúčko vkrádajúca sa po tieto dni - tento rok neprišla. Na počudovanie ma ani neťahá na cintorín precítiť smútok a vnútorné samo-zožieranie nad vecami minulými. Pred dvoma dňami som mala sen. Smrť ( netuším akú podobu mala, pretože sny skôr "preciťujem" ako vidím), ale vedela som, že je to smrť, sedela vedľa mňa pri posteli. Netypicky vymené role, čo si uvedomujem dodatočne, sa prejavili mojím stoickým vnútorným pokojom a jej nervozitou, ktorá vyúsťovala do hystérie. Moja nečinnosť a neprejavovanie strachu ju privádzalo do šialenstva a nakoniec rozbila pohár o stenu. Kde sa potom zobrala mištička s uhorkami, ktorú hodila potom - to sa nikto nedozvie -:)) Sranda sen. V to isté ráno mi tiež moja dobrá priateľka napísala cez WhatsApp, že mala podobný sen so smrťou, dokonca ju videla pri sebe v noci . Mám za to, že sme sa spoločne dotkli dusivých ťažkých, nízko ležiacich  mrakov, ktoré vyprodukovali mysle ľudí spájajúc sa v tomto období v jedinej myšlienke - myšlienke na smrť. Niekedy si spomeniem na chvíle, kedy som smrť "prijímala" ako možnú alternatívu, či už v rámci možnej prognózy diagnózy alebo ako vyústenie okrajovej situácie, kedy som siahala na dno svojich vnútorných síl. Jej prijatie a zmierenie sa s jej nemennou existenciou bola asi tá pomyselná hranica, za ktorou sa začali lámať ľady -:)  Náhľad na cesty našich Duší zmenil aj moje vnímanie na tieto "sviatky", pre mňa už navždy prevýši Pokoj nad Smútkom. Viem, že Duša je na svojej ceste a možno už v inej rodine, preto na svojich blízkych spomínam málo, tak málo - ako málo sa dotýkam minulosti. Je to moje vnútorné nastavenie, moja voľba, moje právo. 

S tým spojené je aj poznanie zmeny posledných týždňov. Keď som v čase ťažkých dní počas liečby viedla nekonečné rozhovory s vesmírom, Bytím, Bohom...Dnes sa obraciam do seba, stratila som schopnosť komunikácie navonok - všetko, čo mám je v mojom vnútri, láskyplne sa toho dotýkam a preciťujem Lásku, ktorá je sama sebou, v sebe...

Dalí a psychologický čas

Vždy ma priťahovali a zároveň odpudzovali obrazy Salvatora Dalího, rozporuplné pocity ale vedú k pozornosti a ku skúmaniu -:) Keď som kedysi jeho obrazy vnímala ako výplod šialenca, teraz mi pripadajú len ako náhľad do inej dimenzie, ktorý mu bol poskytnutý. To, že čas plynie "inak" som pochopila, keď som spomalila a začala si uvedomovať rozdiel medzi vnímaním výsostne mnou vnímaného vnútorného času a toho vonkajšieho, ktorého presnosť odmeriavajú hodiny. Patrím ku generácii, ktorá sa narodila do socialistického naplánovaného, niekedy až statického času. Neskôr sme my, ktorí prežili mladosť v pomalom síce "nezmyselnom" tempe, boli vhodení do ošiaľu kapitalistického podnikania a naháňania za "potrebnými" vecami a prežitkami, zaradili sme sa do bežiaceho davu a spoločne s ostatnými sme sa vydali na dlhý maratón. Každý z nás mal inú kondičku, ktorú dostal do vienka,  takže kým niektorí bežali s vypätím síl vpred za žiarivým imaginárnym cieľom, iní sa snažili udržať krok aspoň s predposledným vojom a nepadať pritom na hubu. Ja som dostala do vienka dobrú kondičku a spolu s bystrým rozumom som si pripadala, ako keby okolo mňa ľudia boli nemotorní, pomalí, rozčuľovalo ma to a rozčuľovali ma priamo tí, ktorí nestíhali moje tempo. Teraz už viem, že žitie podľa fyzického času, ktorý nám bol nadiktovaný, prináša zo sebou porovnávanie a následné formovanie vlastného Ega, ktoré opäť ilúziu času posiľuje. V takýto moment nedokážete akceptovať ani jedno z božích prikázaní, lebo všetky protirečia logike vnímaného vašou mysľou -:) Obojstranná akcia a reakcia spôsobuje, že čím viac máte a čím väčší rozhľad získavate, tým väčší je aj výklad ponúkajúci vám rozličné ciele a možnosti, takže nastáva nekonečný rad možností. Akurát, že vám zabudli povedať, že na ceste nie je až veľa čerpacích staníc-:)

V prvom momente som sa pozastavila nad vnímaním času, keď som premýšľala nad dianím okolo mňa v súvislosti s bombastickými výsledkami skoro zachytených nálezov na mamografoch. Ja sama som mala zachytený nález na mamografe v prvotnom štádiu a teda s najlepšími vyhliadkami. Pri vákuovej mamotopii, akousi zdokonalenou formou biopsie, mi odobrali kopec vzoriek a v niektorých z nich zachytili zhubné bunky. Tento postup je používaný a veľmi propagovaný medzi ženami, zachraňuje vraj životy a je to úžasný posun v diagnostike. Však áno. Len ak k tomu pridáme následný stav nášho zdravotníctva, keď na nasledujúce ošetrenie čakáte poradovník, pričom vám už ale do mozgu zaštepili presýpacie hodiny a za pätami postavili imaginárnu tetu s kosou - vaše hodiny sa začnú zrýchľovať a čas bežať inak. V mojom prípade nasledoval sled udalostí, kde som "tlačená časom" následne "tlačila na pílu" ja sama. Vesmír mi prihrával pomôcky, ktoré som nebola schopná vnímať - od stratenia žiadanky, cez omylom vymazaný termín vyšetrenia, až napokon po oznámenie operátora, že " vyšetrenie MRI bolo nepreukazáteľné". Nevadí, keďže ide o každú sekundu, ideme operovať. Výsledok bol, že po odobratí kvadrantu prsníka, bohužiaľ a chválabohu nenašli Nič. Lekári spokojní, že PREDčasne zastavili diagnózu, najprv si ma trochu nervózne posúvali medzi sebou, aby ma neskôr založili do kartotéky sledovaných. O dva roky neskôr som sa na onkológiu vrátila a napriek väčšiemu nálezu som sa celý čas od počiatku držala už toho "svojho" času. Nič som nesilila a nechávala si dosť priestoru na precítenie a vnímanie možností...

Dnes je naša zem plná prebudených bytostí, alebo práve prebúdzajúcich.  Každý za seba a zároveň v Jednote konečne precítime náš čas, nie diktát vonkajšieho už deformovaného sveta. Pochopíme, že žiaden hodinami označený čas nemôže ovplyvňovať náš osud. Vždy, keď to bude potrebné, prejdeme z behu do chôdze, alebo jednoducho zastaneme. Zastaneme, pretože "práve teraz" potrebujeme sústredenie na vnímanie toho, čo nám Vesmír, Bytie, Boh hovorí. Aby naše ďaľšie kroky boli v súlade zo zámerom našej Duše.

Nie zachytenie vopred, ani zrýchlenie postupov, nie nervózne snahy lekárov o ohraničenie možností sledu v chaose dnešného sveta. Prvým krokom k "uzdraveniu" je splynutie s naším vnútorným časom, dávanie priestoru na zásah z hora -:) pozorné načúvanie a vnímanie pomôcok. A nakoniec prijatie Viery, že nič nemôžme zameškať, ak počúvame svoje vnútro. Akceptujme rady lekárov, ale akceptujme v rovnakej miere aj hlas svojho podvedomia. Pretože nevidím žiaden dôvod aby tieto hlasy neboli rovnocenné. Je však potrebné vnímanie cibriť a cvičiť, pracovať na sebe a prijať za svoje, že je to nekonečná práca.

Takže - ja idem cvičiť -:)

 

 

Jesenné rána a spolupráca Vesmíru

Priznám sa, že na cintoríny veľmi nechodím, ani v tento Dušičkový čas, skôr si kupujem kytičky chryzantém domov, aby mi spríjemnili jesenné dni pri čaji a sviečkach. Dnes ráno som vstala s pocitom spolunáležitosti, ale na rozdiel od predošlých takýchto vnemov, dnes ma premkla Láska pri predstave, že všade vôkol mňa je množstvo bytostí, ktoré prechádzajú premenou ako ja a mala som pocit, že sa nachádzam na prebúdzajúcej sa lúke. Všade okolo rozličné kvetinky, každá v inom štádiu otvárania ale v celistvosti prekrásny koberec. Tak ako v kytici chryzantém na stole predo mnou -:) Moje životné priateľky, ktoré som "pozbierala" na svojej ceste sú na rozličnom stupni prebudenia ( stupeň nie je to správne slovo, ale nenašla som iné ), so všetkými ale dokážem zdieľať krásu a Lásku, ktorú si vzájomne kedykoľvek ukazujeme. Či už sú to sms-ky v ktorúkoľvek dennú hodinu, keď sa jedna s druhou chceme podeliť o záchvev Lásky v akomkoľvek šate, alebo o obrázok, ktorý sprostredkúváva prežitok Lásky. Je to niečo ako súkromná sociálna sieť -:) Milujem ich všetky a som rada, že som ich v tomto živote stretla.

Po Prebudení sa mi stalo, že sa mi "zliala" historická čiara môjho pobytu tu -:) V niektorý moment sa snažím spomenúť si na minulosť, nevidím sa tam, prípadne sa pozerám na svoj niekdajší obraz, ktorý mi nič nehovorí. Som otvorená a snažím sa všetky tieto zvláštne vnemy prijímať. Už dávno som prestala posudzovať a niekdajšiu automatiku  mozgovej snahy o vysvetlenie, nahradil pokoj a pocit harmónie. Vnímam ako mi Vesmír pomáha a niekedy sa ešte pousmejem nad nešikovnosťou našej komunikácie, ktorá so sebou prináša aj inak pochopené, ale veď On vie lepšie -:) Časovú synchronyzáciu a súzvučenie s mojimi potrebami už prechádzam len s úsmevom a uvedomením si tejto skutočnosti.  Vesmír vníma len Pravdu, takže ak som nastavená vo vnútri, že  by som naoazaj radšej prežila nasledujúce dni v teple domova a nie v kancelárii, kľudne mi posunie pomôcku a ráno mi "lupne" v krížoch -:) Olá, nemôžem ísť do práce, som predsa chorá. Vesmír mi napísal ospravedlnenku -:)) Tu by som opäť pripomenula, že onkologické ochorenie je tiež " priestorom na opravu a oddych" a je nutné po liečbe prenastaviť svoj život do pohodového módu, podľa svojich predstáv a dopriať si všetko, na čo som došla počas liečby. Lebo Vesmír by si mohol naše vnútorné pocity v Pravde vysvetliť tak, že jediný "pokojný moment na život" je Péenka -:) a vyslať k nám pomôcku dlhej šnúry ochorení, ktoré by nám popri inom zabezpečili aj tento oddychový priestor -:)) 

Takže dnes budem okrem popíjania čajíku a pozorovania hmly za oknami všetku svoju pozornosť venovať...sebe samej. A verte, že žiadny nebožtík, nebude nervózne hrkotať kosťami, preto, že sa nezúčastním davového šialenstva na cintorínoch -:)

Aby som ale predišla vzniku mylného dojmu, že neregistrujem Duše mŕtvych, musím predsa len spomenúť, že v mojej rodine je veľa , vlastne skoro všetci, čo ma opustili skôr. Niekedy  počas života som žartovala, že som sirota a vdova -:) Podstatou môjho uvedomenia ale bolo, že nie je dobré držať odchádzajúcich a smútkom ich privolávať späť. Odchádzajú Domov a dlhé a plačlivé lúčenie na stanici, im na tejto ceste nepridá...Ani ja som sa nevyhla tomuto zážitku a v čase, keď som dlho prežívala smútok za mojou babičkou, napísla som poviedku Diagnóza. Niekto sa vyplače, ja sa vypíšem -:)

Pochybnosti a sesterská výpomoc

Včera som niekde zachytila informáciu o výpovedi americkej herečky známej ako Brenda zo seriálu Beverly Hills, ktorá sa vrátila na sociálnej sieti zverejnením obrázkov k dobe, ked podstupovala liečbu. Zároveň jej výrok potvrdil to, čo je všeobecne známe medzi onkologickými pacientkami, a to, že väčšina z nás ostáva s myšlienkami na prežité do konca života a v individuálnych  intervaloch sa pripomienka na túto skutočnosť objavuje aj s nepríjemným pocitom ohrozenia. Nemyslím, že by sa tomu dalo vyhnúť. Aj po odbúraní informačných útokov z vonku minimálne máme pred sebou doživotné kontroly na onkológii a tým aj návraty do prostredia napitého negatívnymi myšlienkami všetkých, ktorí sa v týchto priestoroch kedy nachádzali. 

Opäť je to jednoduché a zároveň tak ťažké -:) Ja osobne sa snažím vnímať čo najviac moju staršiu sestru Dušu, ktorá má patričný nadhľad nad vecou a nepochybujem, že z výšky jej pohľadu a vnímania okolností za všetkými rohmi, kam ja nedovidím, vie situáciu patrične prijať s úsmevom. Nálety malých bojovníkov, ktorí nesú v svojich batôžkoch negatívne pocity spojené s budúcou možnou regresiou a návratom späť, vnímam ako roj "nebezpečných" včiel, ktoré ma prenasledujú. Vždy, keď ich niekde zmerčím, obzerám sa po ruke mojej staršej sestry, po jej chlácholivom úsmeve a ubezpečení, že malý bojovníci sú len prelud. Ale vážne. Zas sa vraciam k podstate , že pochopenie neznamená ( aspoň pre mňa) že od tohto momentu všetko zvládnem ľavou zadnou ( no, však ju ani nemám, taže "tudy cesta nevede"). Moja bytosť je stále tu v mojom pozemskom tele a ak je toto cvičisko, nemalo by logiku aby sa všetko vyriešilo jedným vrzom. Však čo by sme si počali potom zo zostávajúcim časom -:) Pre mňa podstatou záležitosťou je, že bojovníkov vnímam ako výplod môjho rozmýšľania a to sa nerovná mojej bytosti. Nie som to Ja a preto už pri prvom zmerkovaní náletu rýchlo chytím svoju sestru za ruku a napojím sa na jej energiu Pokoja a Istoty, že všetko v tomto živote je presne tak ako má byť.

Vnímam , čo všetko mi priniesol do môjho života prežitok tohto ochorenia. Ukázal mi absolútne scestné smery, ktorými som sa dávala zmiasť. Ukázal mi nefungujúce vzťahy, pokrivené videnia udalostí, zle zapamätané životné traumy, a mnoho ďaľšieho...Priniesol mi možnosť slobodného Nádychu, Pochopenia, Lásky. K prírode, rodine, priateľom, k sebe samej...Moja sestra mi úsmevy daruje kedykoľvek. A ja jej ich opätujem. Teraz to už dokážem -:)

Kto by to bol povedal, čo všetko sa stane, vtedy, keď mi lekár oznámil diagnózu. Moja sestra to ale určite už vtedy vedela a usmievala sa...

 

 

Genetika, BRCA mutácie a iné definitíva

Som BRCA 1 pozitívna. Napriek skutočnosti, že moja mama onkologické ochorenie zomrela, moje tety taktiež, okrem uvedenia týchto skutočností v lekárskej karte som pred prepuknutím ochorenia o tomto nevedela nič. Nemala som potrebu to skúmať a nechať si lekármi potvrdiť "definitívu", ktorá v lekárskej praxi obsahuje 80% "istotu". Po prvej operácii mi však diagnostifikovanie urobili a "potvrdili" prítomnosť mutácie v mojom tele. Bolo to v roku, keď sa médiami prehnala šialenstvom  poznačená a genetikmi ospevovaná operácia herečky Angeliny Jolie. Túto herečku mám rada a ako žena sa mi vždy páčila, komu by nie -:) Informácie, ktoré zaplavili vtedy svet som ja vnímala skôr ako individuálnu tragédiu bytosti, ktorá uniká pred svojim strachom a pokúša sa urobiť všetky opatrenia pred skutočnosťou, ktorá ešte ani neprišla. Odoperovanie prsníkov a vaječníkov v jej veku som považovala za tak zásadný zásah, že som s nemým úžasom zastala a pozorovala trmu vrmu okolo mňa, akoby sa ma to netýkalo. Na oddelení genetiky mi dali papier, kde boli popísané predpokladané možnosti, doporučené profilaktické operácie ale na otázku, či sú si istý, že po takýchto zásahoch do organizmu choroba naozaj nezasiahne na inom orgáne mi nevedeli dať odpoveď. 

Odpovede. To je to, čo ženy hľadajú, keď na nich mašinéria lekárskych diagnostických metód začne chrliť výsledky, podporené štatistickými údajmi. No áno, som ekonómka, preto sa na čísla štatistiky pozerám trochu s odstupom. V každom prípade dali mi možnosť pristúpiť k takémuto riešeniu, ja som to neurobila a je pravda, že choroba prepukla. Píšem to tu preto, aby som nič nezamlžovala, áno je to pravda, ale ani teraz si nemyslím, že by ma predčasná operácia zachránila pred prežitým. Odpovede totiž existujú len v štatistických číslach. Ak sa chce nejaká žena o toto oprieť, je to jej voľba a z toho hľadiska  v jej konkrétnom prípade aj nateraz jej cesta. 

V nemocnici bolo veľa žien s BRCA 1, no ale povedze si úprimne - štatisticky , na ktorom inom oddelení by mali byť -:) Mám kamošku, ktorej rodina bola sledovaná na túto genetickú mutáciu a pripravovala sa na profylaktickú operáciu, počas čakacej doby jej ale diagnostifikovali nález a choroba prepukla. Jej sestra má toto za sebou už 10 rokov a ďaľšia sestra gén nezdedila a neochorela. Že si protirečím? Odpovedí na túto tému nájdete na nete mraky. Ja osobne som vnímala inak a toto vnímanie vám chcem sprostredkovať, neznamená to, že je to odpoveď. Jediná odpoveď je vo vás, vo vašom vnútri...

Nepociťovala som "dôležitosť" informácie, že som BRCA pozitívna. Už v mladosti, keď mi zomrela mama som bola čudné dieťa a niektoré veci si spomínam som nevnímala, akokeby dočasne umrtvené vnímanie konkrétnej informácie  mi ukazovalo Pravdu. Neviem to inak opísať. Som rada, že dnešné obdobie ma navracia to tohto pocitového vnímania, po spomalení a prebudení opäť hľadám ten vnútorný tenký povrázok, ktorý ma silu lana, ak sa ho pridržíte. Naše Duše vedia do akej rodiny sa narodia. Genetické informácie vnímam ako skutočnosť, že lekári zachytili tento moment v ich praktickej oblasti. Ich závery o "definitíve" sú pre mňa pohľadom z ich úzkeho priezoru, z ktorého majú na vec náhľad, čo je v poriadku. Je vysielač a prijímač, ak lekári sú vysielače, záleží na prijímači ako si prijatú informáciu spracuje a pochopí. Moja Duša v tomto fyzickom tele  so mnou prežila dlhé roky, keď sa liečila moja mama, ktoré do mňa zasiali  nekonečný smútok a obavy, ktoré ma sprevádzali celý život, až kým som neprešla podobným a neprebehla moja transformácia vedomia. Nemôžem to vnímať ako náhodné a skôr to vnímam ako prípravu na moju cestu. Zároveň špeciálne sa pozerám na vnímanie života a situácií a na mužov celej našej ženskej vetvy. Vnímam podobnosť osudov, popredkávanú neštandardnými vzťahmi s partnermi a životnými peripetiami. Vnímam to ako spoločnú štafetu, kde si jednotlivci predávajú kolíky, aby sa v tom svojom úseku snažili o individuálny výkon, ktorý ovplyvňuje výsledok celého "kolektívu", do ktorého sme sa narodili -:) V tomto kontexte nemôžem genetickú predispozícii vnímať ako predvídateľný rozsudok smrti, ale ako výber mojej Duše, do akého konkrétneho priestoru si príde prežiť potrebný zážitok na spracovanie.. Náš individuálny úsek prináša možnosti vybočiť alebo zmeniť smer  svojej časti a v zásade aj celej štruktúry, v tom je naša časť "práce".

Logicky od tohto vnímania dochádza, že akékoľvek PREDčasné eliminovanie nie je možné, pokiaľ bolo zámerom Duše prežiť tento prežitok vo vybranej rodine a poskytnúť týmto priestor na vývoj. Milujem logiku, baví ma a celý život som sa s ňou rada pohrávala.  Dôležitý moment pre mňa nastal, keď som pochopila, že ľudská logika sa nerovná logike Vesmíru, Bytia, Boha...Od tejto chvíle spájam logické a hľadám možnosti podľa iného scenára. V tomto scenári je genetická informácia pre mňa možnosťou na presne danom mieste urobiť zmeny, ktoré ovplyvnia nielen moju cestu ale aj cestu žien, ktoré sú pokračovateľkami môjho rodu. 

Pokiaľ je to moja Pravda, budem tu musieť byť ešte dlho -:) Aby som svojej dcére pomáhala pochopiť a precítiť jej časť úseku, kým mi to bude dovolené -:) 

 

pozn. pri čítaní môjho článku ma upozornili, že vyznieva príliš "určujúco". Preto pridávam link na zaujímavé videá

   https://www.cestyksobe.cz/mudr-jan-sula-a-jaroslav-dusek-7-bran-imunity-a-imunologie-odpusteni/24219

http://www.ezopress.sk/2017/12/jak-ochranit-sve-zdravi-bez-lekaru-leku-mudr-jan-sula/

Rezistencia

Začalo to nevinne. Počas choroby ako som precitala zo sna spoločného Matrixu, ako som si ho pomenovala, som sa v prvých krokoch venovala vnímaniu okamihov, keď moja bytosť skĺzavala do naučených chodníčkov, vychytávala som tieto sekundy a skúšala nezareagovať po starom. Je to celkom zábavné, cibríte si zmysly a odpútava vás to od  myšlienok na chorobu. Raz za mesiac medzi chemoškami som chodila k lekárovi na odber krvi do známeho Bratislavského obchodného centra a toto sa stalo aj miestom môjho cvičiska. Prebiehalo to nasledovne. Predo mnou kráčala žena, ktorej rozmery pozadia zakrývali výhľad na ďaľší výklad a môj vnútorný hlas začínal spúšťať starý výklad situácie, asi v zmysle " tá má zadok jak štafel a ešte si oblečie obtiahnuté džínsy, ktovie ako vyzerá spredu..."Naozaj som v tom bola  nevinne. Celý svoj život som žila v spoločnosti, kde porovnávanie bolo prirodzeným spôsobom existencie, niekedy ste sa zasmiali, inokedy pozastavili a možno aj odsúdili. Palica má ale vždy dva konce, takže niekedy nebola predo mnou žena s riťou ako štafel, ale naopak bezchybná kráska s ukážkovými nohami a pri míňaní som nemohla nevidieť v odraze výkladu jej bezchybný dekolt. A - presunuli sme sa na stranu toho druhého...Obe tieto polohy sa striedavo objavovali a nikto nevidel nič zlé v tom, ako sme ich vnímali a prežívali. Takže späť k cvičisku. Vždy, keď mi môj mozog automaticky podsunul myšlienku " vyhodnotenia objektu", ja som ho ohnala a pokračovala v svojej ceste bez akejkoľvek vyhodnotenej výsledovky. Trvalo mi to chvílu, keď som si uvedomovala mechaniku tohto počinu a po čase sa žiadne vyhodnocovanie objektu a neskôr aj situácie  nekonalo. Robila som to podvedome a prestalo to jednoducho existovať. Ako všetky naše bytosti , aj tento druh scípol, keď som mu nevenovala pozornosť a energiu Následkom tohto môjho rozhodnutia sa spustila reťazová reakcia, ktorú som nepredpokladala a ktorej dôležitosť pre môj život si uvedomujem až teraz s odstupom. Ukončením vyhodnocovania a porovnávania sa s inými ženami vošla do môjho života sloboda -:) Jasne, že nechodím von v teplákoch a namaľujem si ráno na hlavu "tvár", tiež to nepreháňam zo slobodomyseľnosťou pokiaľ ide o farebné zladenie a nepoužívam XXL veľkosti, aj keď je to v móde, pretože mi jednoducho nepristanú. Ale keď idem von, nemusím mať opätky, ktoré tak nádherne tvarujú nohy, nie som už dôsledná v sledovaní svojej postavy zboku ( aj preto, že brušné dýchanie z yógy, ktoré kedykoľvek používam počas dňa sa dosť debilne robí v zošnurovaných šatách -:) Nechodím už na umelé nechty, lebo ma to viac otravuje ako teší a po obrastení holej lebky po chemoške som zatiaľ ostala pri krátkom účese, ktorý vyžaduje len dva stupne starostlivosti a to umytie a prehrabnutie rukami. A k tomu mi aj pristane - Niekto mi povedal, že je to normálne, po chorobe sa menia priority. Ja som si to vedome odmakala-:) Rozhodla som sa urobiť zmenu a urobila som ju. To, že táto zmena bola v súlade s Vesmírnym zámerom tohto obdobia, je len Plus -:)

Od tejto chvíle som začala byť rezistentná voči reklamnému priemyslu. Počas chemoterapie som mala čistú pleť a nepoužívala som žiadne krémy, okrem rakytníkového oleja, sprchový gél nahradilo olivové mydlo a moje "potreby" sa odrazu znížili oproti predošlým na minimum. Pri pohľade do výkladu alebo na reklamný plagát mi odrazu "prepne" a vnímam to ako KLAM, neviem to vysvetliť, ale reklamy mi absolútne nič nehovoria a pri akejkoľvek zmienke o účinkoch nejakého produktu, mi moje vedomie prepína na iný režim -:) Dokonca aj výživové produkty, ktorým som sa nevyhýbala počas liečby mi odrazu hovoria áno-nie a v poslednom čase preciťujem ich nepotrebnosť...

Pocit odpútavania sa od systému-režimu sa vo mne usídľuje viac a viac v súvislosti s mojou ignoranciou  "Potrieb", ktoré sú podsúvané reklamou - jediným hybným kolesom v nafúknutej bubline ekonomiky, ktorá v klamlivých obrazoch približuje ten ktorý produkt zbytočne zabalený a zbytočne prešpekulovaný  a vo svojej podstate aj  úplne zbytočný -:))

Takže záver - rezistencia mi okrem slobody doniesla aj nejaké tie drobné v paňaženke, ktoré nie a nie minúť -:))

TO miesto...

Dosť dlho som v sebe nechávala doznievať pocity z miesta, o ktorom vám chcem napísať. Nenachádzala som slová na opis niečoho, čo preciťuje každý inak podľa svojho vnútorného nastavenia a miesta bodu svojho bytia, kde sa aktuálne nachádza. Premýšľala som, či je vôbec možné písať o niečom takom, čo každý z nás asi vníma inak a ešte k tomu nachádzať slová na doteraz nepomenovateľné -:) Ale potom som si povedala, že to je práve úloha dneška - vyjadrovať otvorene svoje pocity, dávať ich na podnose bezbrannosti ostatným., aby sme sa vzájomne naučili akceptovať rozličné vnímania, vzájomne sa obohacovať o rozličné videnia toho istého a pripúšťať nekonečné množstvo verzií nášho spoločného života tu na zemi.

Po skončení ročnej liečby, kedy som bola pripútaná medzi svojim bytom a nemocničnými chodbami, prvý nával vnemov, keď som pochopila, že mám "pauzu" k najbližšej kontrole -:) bol nával myšlienok na to, kam by som chcela ísť. Odrazu sa zastavila mašinéria vyšetrení a stála som pred dilemou ako stráviť svoj prvý "voľný" čas. Pravdaže už s vymeneným vedomím a pocitom, že tam, v minulosti už "nie som", stojím na kraji nejakého počiatku ako pred hárkom bieleho nepopísaného papiera. Veľmi intenzívne mi prichádzali myšlienky na prírodu, na nejaké miesto v lese, netušila som kde a prečo, takže som sa rozhodla a zadala som do vyhľadávača úplne jednoduchú verziu môjho zatiaľ nerozpoznaného želania " Pobyty v prírode". Keďže som vizuálny typ, prepla som si na obrázky a vybrala lesy, ktoré ma najviac oslovili. Klikla som na stránku ženy, ktorá toto ponúkala a priznám sa veľmi som nečítala o čo ide, absolútne akceptujúc, že moje vnútro rozhodlo za mňa -:) Jej odozva netrvala dlho  a pri písaní som ja vyjadrila prosbu, či by sa nenašial termín ešte do konca leta, lebo v mojej hlave bola predstava na lúke sediacej v slniečku sa topiacej mojej novej bytosti -:) Keďže ponuka bola na neskorší termín, napísala som svoj týždeň a rozhodla sa, že ked to nebude on, tak nepôjdem. Odpísala mi, že práve na tento termín sa nejaký hosť odhlásil -:) Pochopila som, že miesto je správne a dátum tiež. Nikdy som nevynikala v zemepise a vôbec ma nenapadlo, že pokiaľ nie som schopná telepatického transportu, bolo by fajn aspoň sa pozrieť, kde tie lesy vôbec sú -:) Keďže tento pobyt bol pre jednotlivcov a to presne som hľadala, nezaoberala som sa tým ďalej, až kým neprišiel blížiaci sa termín a ja som zistila, že miesto, ktoré si vybrala moja Duša je na Šumave -:)

Keď som sedela vo vlaku do Prahy, pomaly mi dochádzalo, že som práve na ceste na neznáme odľahlé miesto na druhej strane česko-slovenska ( žijem v Bratislave), k úplne mne neznámym ľuďom a nepridalo mi ani to, že všetci moji známi, ktorých som oboznámila s mojim plánom, si pri slove Šumava vybavili len vraždy zo seriálu 30 prípadov majora Zemana. Fajn, úžasne povzbudzujúce. Na druhý deň som vystúpila z autobusu  v malom mestečku a uvidela pani, ktorá po mňa došla. Tak ako som sa prirodzene nechala doviesť na toto miesto, tak prirodzene plynul prvý rozhovor s ňou a od tejto chvíle až do konca, som jednoducho vypla navigáciu a nechávala sa unášať.

Odtiaľto je už popis môjho vnímania podľa mňa výsostne subjektívny a možno by to chcelo porovnať to s vnímaním tých druhých, ktorí toto miesto tiež navštívili -:)

V telke raz šiel nejaký seriál a volal sa "pod kopulou", presne tento pocit som mala celý čas, ktorý som tam bola. Absolútne som preciťovala, že energia tohto miesta je úplne iná ako všade inde, mala som neopísateľný pocit " Všetkého v Ničom". Ja viem, znie to asi zvláštne, ale toto je presné vyjadrenie toho, čo som cítila. Vnímala som zrýchlený čas, ktorý tam bol inak prestavený a vnímala som ten neskutočný "hluk", ktorý mňa samú prekvapil, keď som sedela na lúke pozerajúc sa na pasúce sa kravy a vnímajúc každého chrobáčika, ktorý prešiel okolo mňa, každý praskot vetvičky, keď prešla srnka na okraji lesa, každý vzlet vtákov v húštine. Do toho nádherné lúče slniečka predierajúce sa pomedzi stromy, urobila som stovky fotiek -:) Proste - moje Nebo na zemi. Bývala som v izbe, ktorá ma hneď pri príchode privinula do svojho Stredu, môj pocit opäť Všetkého v Ničom bol ovenčený vnímaním Pokoja a Istoty. Neviem čo to znamenalo, ale tá izba bola Stred. Pre mňa, v mojom vnímaní. Spanie v nej bolo ako smrť a nikdy som sa necítila tak Doma. Bola som na tomto mieste týždeň, pre mňa to ubehlo ako jeden dva dni, čas tam beží inak. Z hostiteľky sa stala moja priateľka, ktorá kedykoľvek som potrebovala, vstrebávala moje rozprávania, ktoré som si akokeby odkladala na tento moment. Mohla som sa rozprávať o všetkom, na témy, ktoré som nemala rozoberať s kým, na témy uletené alebo neuveriteľné...Od tohoto pobytu som neočakávala Nič. Len voľné plynutie a slobodu. Našla som to - Nič vo Všetkom. Prázdno, ktoré malo nekonečný obsah. Inak to pomenovať neviem.

Keď som si prečítala viac o tomto pobyte, došlo mi, že to tak malo byť. Nemala som očakávania, ale prečítala som si od iných, ktorí tu boli predomnou, že sa im život po tomto pobyte zmenil. Čo už - som vždy extrémna  a iná -:)) Prijala by som za svoje čokoľvek, snáď aj keby ku mne prehovorili stromy. Nie nič také sa nestalo, posledný deň pobytu, keď som si chcela kúpiť lístok na autobus cez net, zistila som, že účty mi zablokoval  daňový úrad, pre nezaplatené dane -:)) úžasná sranda. Na opačnej strane republiky, bez požiteľných kreditiek, s malým cash na cestu, ešte že som mala spiatočný lístok -:) Po príchode na stanicu doma sa mi neviedlo lepšie, vybil sa mi mobil, nenašla som taxi, tak som kráčala pešo s kuform a taškou večernou Bratislavou domov, došla som o dve hodiny a aj som trocha zmokla.

Od tej chvíle bolo len horšie. Na druhý deň ma bolelo celé telo, cítila som odrazu, kde všade sa ma dotkol skalpel a bolo mi na nič. Búrka v organizme trvala niekoľko dní. K tomu sa pridali peripetie v ostatných oblastiach života a ja som sa cítila, ako keď sa holou riťou kĺzate po sklanatom zráze. Premýšľala som, či sa objednať na onkológiu, nestíhala som však nič, všade okolo mňa zúrila Moja Totálna Kríza. Ak ma Vesmír chcel vyskúšať - nenachytal ma -:) Toto dosť dlhé ( aspoň mne sa tak vidí -:)) turbolentné obdobie som prešla so stoickým kľudom a niekedy až usmievajúc sa nad kypiacou konfliktnou energiou tých okolo mňa. Moje zmenené vnímanie ma podržalo a vo chvíľach, keď som už nevidela pred seba - poslala som to Vesmíru a poprosila o pomoc. Nakoniec  som sa dala dokopy aj telesne a musím povedať, že rany prešli hojivým procesom, ktorý je pre mňa citeľný aj viditeľný.

Potom som sa rozhodla, že pôjdem  z tieňa von. Že budem písať o mojich zážitkoch a precítených vnemoch, aj keby vyzneli neuveriteľne -:)  Že budem žiť tak ako  cítim -:) Možno túto stránku nájde nejaká žena vo chvíli, keď to bude najviac potrebovať a niečo z mojich vnímaní jej pripomenie kde máme všetci Domov, pomôže jej pri preklopení sa alebo ju na to navedie. 

Toto sa mne udialo na tom mieste. Jednoducho som sa otvorila Pravde -:) Chcem pridať ruku k dielu, aj keď nedokážem odhadnúť dosah mojej kompetencie -:) 

 

http://renreika.simplesite.com/

http://www.informaceodjinud.estranky.cz/clanky/informacni-terapie-v-prirode/informacni-terapie-v-prirode.html

Týmto posielam pozdrav mojej spriaznenej duši Renatke -:)

Moje dieťa a ožarovanie

Od času, keď som začala písať tento blog, každé ráno ma niečo budí a ženie k písaniu, zároveň už pri prebúdzaní mi prichádzajú témy, o ktorých by som chcela písať. Keďže sa považujem za priestorovú bytosť, vzhľadom na moje celoživotné skúsenosti, je pre mňa ťažké držať sa jednej témy, pretože vnímam dosť veľkoplošne a veľké obrazce naraz-:) Už pár dní mi rezonuje téma, o ktorej by som vám chcela povedať ako o jednej z možností ( pre mňa správnej ) vnímania liečby, ktorú so sebou prináša onkologické ochorenie.

Začnem uvedomením, na ktorom všetko stojí a to , že choroba nie je vo vesmírnej terminológii ani trest ani hrozba. Z výšky sa javí naše fyzické telo ako malichernosť, pretože nie je vnímané tak dramaticky " smrteľne", ako ho vnímame tu na zemi a preto zhora to vyznieva len ako druh-forma pomoci, akási nápoveda. Z tohto dôvodu som nikdy, ale naozaj nikdy nemala pocit, že proti chorobe musím "bojovať", vždy som vnímala, že ju musím pochopiť ( stupienok "prijať" som pochopila neskôr). Vo chvíli, keď som si uvedomila, že mi chce niekto niečo povedať a následne som sa započúvala, začala som sa snažiť porozumieť a aj meniť svoje správanie podľa vyrozumeného. Nie zo strachom - lebo strach spôsobí, že vaše zámery meniť sa sú opäť len pokriveným pohľadom do zrkadla, strach som odsunula na bok a začala som vnímať a podľa toho "žiť" -:)

Ožarovanie, ktoré nasledovalo po operáciách som absolvovala mimo domova, v inom meste, bez príbuzných. Možno na prvý pohľad by sa zdalo, že je to to nepríjemné, ale ja som to chápala ako veľký dar z nebies, že po celoživotnom naháňaní a pachtení, vybavovaní a behaní - konečne mám dostatok času, ktorý môžem bohapusto stráviť ja sama so svojím dieťaťom ( rozumej vnútorným ). Ako každá mama snažila som sa počas piatich týždňov vypočuť všetky jeho boliestky, všetky jeho snahy o prejavenie radosti, všetky doteraz nenaplnené sny...Mám 50 rokov, takže možno sa niekomu mohlo zdať vyskytovanie mojej osoby na niektorých miestach zvláštne, ale ja som moc ľudí nevnímala. Nie je to inak nič ťažké, robíte všetko to, čo robia iné mamy, akurát ostatní nevidia to dieťa, ktoré v tú chvíľu držíte za ruku-:) Nádherné počasie mi prialo, takže som sprvoti prešla všetky záhrady, parky a botanické záhrady v meste ( Brno ich má noazj veľa ), pripájala som sa ku školským prehliadkam a spolu s inými deťmi som počúvala rozhovory učiteliek a tiet, ktoré nás sprevádzali o každej jednej rastlinke a kvietku -:) Vnímanie krásy stromov a kvetov som mala tak zostrené, že mi trvalo hodiny, keď som prechádzala cez park a postávala pri kríkoch, aby som dala priestor na vnímanie tejto krásy aj môjmu dieťaťu. Keďže mi ožarovali uzliny - zmrzlina bola povolená, priam žiadaná, prešla som myslím všetky cukrárne v okolí a lebedila som si pri zmrlinových pohároch s dáždničkami, pri veľkých kávičkách s napeneným mliečkom a farebných limonádach, mňam. Neskôr som prešla na múzeá. Keďže moje dieťa je ešte malé, začali sme múzeom hračiek. Z turistických potuliek by som vypichla jednu, keď som sa s mojím dieťaťom pridala k poľskej skupine turistov a sledovala ich pohyb po pamiatkach aj s poľským výkladom. Keď sme došli k jedenej z veží, s voľným vstupom nevšímajúc si miesto som nezodpovedne vystúpila do vysokej čiernej veže, kde následne zažal zvoniť zvon asi meter odo mňa a moje dieťa nebyť, že má plienky...Pokračovali sme kinom, roky som v kine nebola, takže som si spomelnula, čo sa patrí a vybrala si kreslenú vraj humornú vec, následne som si kúpila kilo popcornu a colu, ktorú z duše neznášam a nepijem ju. Už mi chýbal len papierový klobúčik na hlavu -:) Mohla by som pokračovať hodiny, nič z toho nebolo premyslené, vždy som impulzívne šla, kam ma moje dieťa ťahalo.

Je to jednoduché, ide to - stačí otvoriť srdce mamy a plniť želania -:)

Pred ožarovaním si ma sympatický lekár zavolal na pohovor, aby ma oboznámil s procesom a vedľajšími účinkami ( zase ) a pri tom bola mladá lekárka - medička. Uvelebila sa a mala v úmysle zo záujmom sledovať, ako sa onkologickému pacientovi vysvetľluje postup a poučiť sa čosi o psychike pacienta. Bohužiaľ, pri mne sa toho veľa nenaučila -:) V štádiu vnímania dieťaťa, nechcela som ho vystrašiť a tak som si vybrala formu liečby, keď vopred neviete nič -:) takže som zablokovala ( keďže už bolo rozhodnuté o druhu liečby) ostatné informácie. Potom sme chodili každý deň na pár minút do zaujímavej miestnosti, kde boli veselé sestričky a kreslili nám po tele značky, ktoré sa následne rozmazávali po oblečení. Doma sme všetko mazali Rakytníkovým olejom, ktorý je vynikajúci aj na celkovú rekonvalescenciu kože, čo v mojom veku nie je zanedbateľné. Keďže som chodila na víkendy domov, vždy piatok mi sestričky k povinným krížikom dokreslili kvietky a srdiečka, keď som ich o to požiadala. Však, aj manžel nech má trochu radosť, lebo som čítala, že manžela netreba popri dieťaťu zanedbávať -:) Na výlety som si nosila mastičky a po ceste vo vecku som si natierala kožu, keď ma začal svrbieť, inokedy som si vybrala čas medzi dvoma výletmi a "odskočila som si" na ožarovanie. Je to ako na pláži, nepotrebujete nič, len ručník -:)

Že moje rozprávanie nie je hodné dôležitosti toho, o čo ide ? a o čo vlastne ide? Ide o vnímanie celého priebehu a o naprávanie toho, čo sme cestou životom stihli pokaziť. Myslíte, že keby som ožarovanie brala smrteľne vážne a sústredila svoje myšlienky len na liečbu - žeby táto bola lepšia? s lepšími výsledkami alebo prognózami lekárov?

Tak to skúste povedať môjmu dieťaťu -:))

 

 pozn. ak chcete niekam ísť so svojím "dieťaťom" odporúčam veci ako :

 https://vida.cz/  ČR - VIDA zábavný vedecký park na Brnenskom veľtržišti, strávite tam hodiny, je tam super kaviarnička a neodporúčam zísť dole po klzačke...

http://www.tricklandia.sk/sk/home/ SR - zábavná galéria optických ilúzií v Starom Smokovci, kde sa nielen zabavíte a nasmejete sami nad sebou, ale aj pochopíte v priamom zábere, že to, čo žijeme závisí len od nášho pohľadu -:)

Expandéry - bombardéry

Nepozerám veľmi telku, ale asi každý z nás niekedy videl reklamu na Alzu, kde zelený marťanyský mužíček v ruke s motorovou pílou spieva o "masakri cien". Vždy, keď vidím túto reklamu, spomeniem si ako som sa cítila po druhej operácii a mužíček s pílou vystihuje moje pocity -:) Masaker. Ale pre nás ženy, ktoré sme rodili socialistickým spôsobom, kedy sa nás nikto nepýtal, či nepotrebujeme niečo na utlmenie bolesti a boli sme vôbec radi, že si nás na pôrodnej sále niekto všimol - pre nás je bolesť prežitá a spoznaná, zároveň s informáciou, že raz začína ale aj končí. Takže úprimne - nie je to med lízať, ale má to svoje ohraničené trvanie.

Keďže som sa liečila v Čechách, hneď na začiatku liečby akútneho nálezu mi ponúkli možnosť po liečbe chemoterapiou, pri obojstrannej mastektómii ( keďže som zároveň BRCA1 pozitívna ) zároveň podstúpiť aj rekonštrukciu prsníkov. Ono sa o tom píše všade veľa, ale vlastne nič -:) Pre mňa bola táto informácia nová, pretože som vedla, že na Slovensku je postupnosť inak nastavená a v dlhšom režime. Tu mi dali možnosti a keď vám dajú možnosti, znamená to prevažne dlhé noci premýšľania -:)

Keď mi mladý lekár vysvetlil postup, moja prvá otázka znela : koľko pacientiek to prežilo a zažilo -:) odpovedal, že viac ako 150, tak OK, snáď štatistika bude aj pre mňa pozitívna. Nekonečne dlhý týždeň, v ktorom som sa rozhodovala, či podstúpiť obojstrannú, zároveň rekonštrukčnú operáciu, či moje telo má dostatok energie na toto, či riešenie nenatiahnuť časovo aj čiastkovo...Poslednú chemo som napokon odmietla a mesiac pred operáciou som sa dopovala vítamínami, relaxom a prípravou na tento masaker. Najťažšie obdobie je asi to, keď všetci čakajú na vaše rozhodnutie a vy čakáte tiež -:) a ono prichádza...najprv pomaly zakukuje do dverí a robí na vás bu-bu-bu, potom postáva vo dverách a netrpezlivo podupkáva nožičkou, následne nastáva ten moment, keď ho vpúšťate ale zároveň v panike dvere zatvárate. Hm, komplikovaný stav -:)) V jeden moment mi došlo, že sme opäť pri "potvrdení", nikto vám nepotvrdí, že vaše rozhodnutie bolo to správne, tak som to poňala ako výber ďaľšieho vývoja a snažila som sa, čím menej zapájať mozog a čím viac precítitť vnútorné nastavenie. Mozog nikdy nebude mať dostatok informácií a neustále bude očakávať potvrdenie, takže tam by sme ďaleko nedošli. Mimochodom, opakujúce sa situácie tohto charakteru ma doviedli k postoju, že po určitom limite "snaženia a trápenia" to nechávam na Vesmír, verte alebo neverte, po zmierení a odovzdaní - vždy príde odpoveď -:)

Pri premeriavaní môjho útleho hrudníka v ordinácii, mi na pravom pleci pristála mrcha panika a čísla použité lekárom, ale že absolútne nedávali priestor na predstavu veľkosti môjho nového kúska tela. Ale keďže som za rozhodnutím už zavrela dvere, ideme do toho.

Operácia trvala 6,5 hodiny. Pri nej mi odstránili obe prsia a pod prsný sval vložili expandér, ktorý bol čiastočne naplnený a následne sa bude doplňať, aby sa naťahovala koža. Intenzita bolesti po prebudení dosiahla štádia, že mi v danom momente bolo jedno aké veľké moje nové prsia budú, takže aj ja, ktorá som celý život bojovala proti nadspotrebe liekov, som sa jej poddala -:) Netuším v akom množstve a v akom časovom rozpätí to bolo, pretože nasledujúce dni sa zo mňa stal regulérny drogista a za malú pilulku by som zabíjala -:) Ležanie na chrbte ma otupilo a paralyzovalo a pochopila som, za akú krátku dobu je možné zmľandravieť a odpísať svoje pohybové ústrojenstvo. Našťastie naše nemocničné anjely - sestričky, s dostatočným objemom praxe, nám dopomáhali k správnemu nastaveniu a ja som pochopila, že ak sa nebudem hýbať, asi tu ostanem navždy a keď sa chcem hýbať, musím požierať malé tabletky aby som nemala bolesti -:) Začala som pohybmi nôh a veľmi mi pomohlo brušné dýchanie z yógy, napokon som ako tak rozhýbala stroj -:) Nasledujúce dni ma mohli ľudia vidieť, ako sa plazím so štyrmi "kabelkami" s drénmi, pozastrkávanými kdetade po nemocničných chodbách a počítam kroky a odhadujem, kedy asi nastane tá chvíľa, že ďaľší krok nezvládnem a rozpleštím sa na čistej podlahe. Ale v rámci možností som sa rozhýbala a mám za sebou nezabudnuteľné dva týždne -:)

Chirurgovia sú zvláštny ľudia so zvláštnym humorom, ak k tomu prirátate, že ležíte na onkológii, nemôžte očakávať nič očakávané. Pred prvým preväzom som si v duchu predstavovala čo uvidím, ako vždy predstavy sú hroznejšie ako realita -:) Keď mi dal chirurg dole obväz a odborne si ma poprezeral, povedal "nádherné". Pozor, keď vám chirurg povie nádherné, nič to nehvorí o skutočnom vizuále, ktorý uvidíte vy. Áno aj toto potvrdzuje, že realít je v danom čase paralelne mnoho, podľa vnímania subjektu -:) V skutočnosti obdivuje svoju prácu, je hrdý na krásne zošitú ranu a v hlave si premieta ako to všetko krásne zvládol. Celé dva týždne, každý deň som vstrebávala ten blažený pocit, keď sa na vizite chirurgovia rozplývali...nádherné, náááádhernééé -:) A čo uvidíte vy? Bola som prekvapená, lebo som očakávala modriny a jediné, s čím som mala problém boli ustavičné pľuzgiere po lepiacej pásky, ktoré mi opakovane sestričky ošetrovali a diery po drénoch, ktoré mi postupne vyťahovali. Môj hrudník bol aktuálne ako dva malinké kopčeky, cez ne sa tiahli vodorovné jazvy a mala som inak pocit, že krížikový steh vo veľkosti kobyliek urobil nakoniec náročnej operácie asi vrátnik. No ale, keď chirurg povie, že pekné, tak on tomu predsa rozumie -:)

Po tejto operácii je všetko už len lepšie. Nasledujúce mesiace som dochádzala ambulantne na "dofukovanie" . Čaro prítomného okamihu, keď vstupujete do ordinácie plochá a vystupujete s jednotkami je neopísateľné, tak ako aj nasledujúce zväčšovanie v intervale cca 3 týždňov, kedy váš hrudník nielenže nadobúda rozmerovo poznateľné objemy, ale aj jeho pevnosť rovnajúca sa skale z vás urobí ( mám 50 rokov ) opäť mladú ženu s pevnými prsiami -:))) Pred operáciou za mnou došla sestrička a zavolala ma do vedľajšej izby, tam bola pani, ktorá sa už pripravovala na výmenu expandérov za silikony a chcela mi ukázať ako vyzerajú tesne pred. Mimochodom ukazovanie pŕs sa stane časom takou rutinou, že som mala problém nerobiť to na verejnosti, neuvedomujúc, že som už v inej realite -:)) Mladá žena sa rozplývala, pretože pred operáciou nemala skoro nijaké prsia a teraz - trojky -:)) Teraz si myslím, že setrička chcela odviesť moju pozornosť od toho, čo ma čaká a o čom nikdy pred pacientkami, ktoré to majú pred sebou nehovoríme. Ale - som tu, prežila, som, dá sa...Expandéry sú totálne tvrdé ( jedna zo sestričiek ich volala bombardéry ) a na pár mesiacov musíte zabudnúť na akékoľvek pohodlie, nevrazíte ich do žiadnej podprsenky a vrážate nimi do zárubne. A keďže si plastický chirurg želá pohodovú prácu, nafúknu vám ich do väčších rozmerov, ako si niekedy želajú rodinný príslušníci ( tu sa pozastavím, lebo väčšina manželov bola za menšie prsia, tak vidíte, je to len v našich mysliach -:))  Pravdaže nevyhla som sa ani problémom, pretože to by som nebola ani ja, ale toto tu nebudem rozoberať, lebo v danú chvíľu to nie je podstatné. Pri naťahovaní kože expandérom si ženy natierajú pokožku rozličnými prípravkami. Nikektorej sadne bravčová masť, niekto si kúpi špeciálne výživné prípravky, niekto použije kokosový olej, ja som používala po celú dobu Rakytníkový bio olej. Jediná spoločná črta je - že toho spotrebujete veľa, pripravte sa na vedierka, na kýbliky mastičky -:)) Dni sa premenia na ustavičné natieranie a partnerská pomoc vo forme natierania chrbátu je nenahraditeľná. S pribúdajúcim objemom vpredu, vám začne naťahovať kožu zozadu -:) Takto sa podľa mňa cítili ľudia na škripci, ťahalo mi to kožu od lopatiek, niektoré dni som cítila, že mi to ide až spoza uší -:)) nechcela by som byť Barbina. Ale zas vedľajšie účinky v podobe narovnania vráskavej pokožky pod krokom potešia.

V čechách je plastický chirurg priamo zaestnaný popri svojej praxi v onkologickej nemocnici, takže operácie prevádza spolu s onkológom. Niektoré ženy sa pravdaže rozhodli pre iný druh operácie, je to na odporúčaní lekára ale aj na vlastnom výbere. Nikdy nezabudnem, keď pri jednej návšteve lekár telefonoval a rozoberal s kolegom mladú štíhlu ženu, ktorá nechcela silikóny ale trvala na rekonštrukcii z vlastných tkanív, ktorá sa tiež prevádza, pričom chirurg potrebuje nejaké to tkanivo z vášho tela premiestniť. Znelo to asi takto : " No jo, ale když zeberme tolik tkáne, nebude mít ani prsa ani prdel " -:))

V nemocničnej jedálni sme sa stretávali ženy pred operáciou, ženy po nej a tie, ktoré prišli už na výmenu za silikóny. Boli sme v tom spolu, v rozličnom štádiu, v tej istej životnej situácii. Počas trvania tých mesiacov, každá z nás zmenila postoj k svojim prsiam. Nemocničný humor a izolácia od ostatného sveta nám pomohla odľahčiť vnímanie celej situácie a zistiť, že sa dokážeme mať rady a prijímať svoje telo. Je zvláštne, že ho mám rada viac, ako keď som bola "nepoškodená", dokonca mám rada aj tie moje silikóny ( vzťah k nim som nadobudla ihne´d ako som ich zaplatila v onkologickej lekárni -:)) , prijala som ich za svoje , ale o tom až nabudúce -:)

Mimochodom - prestala ma trápiť aj celulitída aj vrásky -:)))

pozn. vcelku kompletné a zrozumiteľné info o rekonštrukciách prsníkov nájdete na      http://www.newmamma.eu

O nás ...alebo o ňom

Liečba ženskej onkologickej choroby je vždy extrémna situácia v živote každého páru. Z môjho vnímania som pochopila, že máloktorý vzťah ostane taký aký bol. Z môjho okolia som odpozerala dva prípady - buď sa vzťah prehĺbi a nadobudne intimitu, akú nikdy predtým nemal, alebo sa partneri odcudzia a žena začne nový život.

Absolvovala som tri operácie a vyskúšala som si v živote obe situácie. Pri prvej operácii mi odobrali kvadrant prsníka, čo mi spôsobilo nielen psychologickú traumu ale v tom čase môj vzťah nebol ani postačujúci na to, aby som sa mohla o niekoho oprieť. A konieckoncov ani som nemala v úmysle sa o to pokúšať a tak som si prešla tortútou na prvý raz sama. Bulvár popisujúci takéto zážitky dáva do popredia prežitie, ale povedzme si úprimne - žiadnej žene nepridá, keď musí riešiť aj fyzický nesúlad a udomácňovať  sa v svojom novom tele. Tak napríklad vám nepridá, keď si kupujete podprsenku a pri rozhovore s predavačkou jej poviete, že ste po operácii prsníka a tak hľadáte niečo špeciálne ale zároveň použiteľné v bežnom živote. Následne predavačku skoro prekoprcne a vy sledujete jej reakciu, ktorá závisí od hľbky hereckého umenia a je zmesou strachu, ľútosti, paniky a profesionálnej sebaúcty -:) Takže musíte riešiť aj túto situáciu a nie je o nič ľahšia, len preto, že ste utiekli "hrobárovi z lopaty". A čo potom doma. V nemocnici sa ženy málo rozprávajú o sexe, skôr prenikajú napovrch už výsledky vo vzťahu s manželom, partnerom. Keďže je to "naša" choroba aj výsledok je "náš". Stretla som ženy, ktoré bez problémov priznávajú, že sú bez pŕs, nezasiahlo to ich intímny život a stretla som ženy, ktoré absolvovali malý zákrok a trauma z výsledku zničila najprv ich sexuálny život a následne aj celý vzťah. Takže ako to potom je. Preciťujem to ako obsah individuálneho balíčka, pretože táto choroba nenavštevuje ženy náhodne, každá z nás tu má svoju úlohu a toto je len priestor na jej zvládnutie alebo aj reparáty. Milé ženy, pravda je taká, že mužský náhľad na vec je vždy "jednoduchší" a trápenie nás ohľadom nášho tela, muži nevnímajú tak dramaticky ako my samé. Takže cesta k "vyliečeniu" je opät v našom vnútri, aj keď nám nikto neukáže smer. Prvotne by sme asi nemali zablokovať možnosť partnera zvyknúť si na naše nové telo - a to je úloha pre nás, nikto nám v tom síce nepomôže, ale pre každú z nás to znamená opäť jej individuálnu úlohu v sebapoznávaní svojho vnútra a prestavovaniu hodnôt. Každé odmietanie z našej strany posúva hranice odcudzenia a ako vždy, máme to v rukách my -:)) čo už, príroda nám nadelila.

V sekcii knihy som dnes pridala jednu knihu ( Jsem žena), ktorá je malým šlabikárom pochopenia veľkých nezrovnalostí. Niektoré ženy sa v nemocnici sťažovali, že ich partner vôbec neprijíma ich chorobu a uteká z domu k príjemnejším veciam, pričom ich necháva zahltené povinnosťami. Pravdaže to môže súvisieť s plytkosťou vzťahu, ktorá nedokáže udržať takúto životnú búrku, ano - ale môže to byť aj jednoduchý zádrhel v tom, že muž útekom z bojiska prejavuje svoju nepripravenosť na prejavenie reakcie na túto novú skúsenosť. Táto situácia je pre neho neznáma, odrazu sa aj my ženy zmeníme, nevie ako sa má prejaviť a tak " dočasne "utečie. Doba pokrivila prirodzený súlad vzťahu muž-žena a pripravila ženy o "prirodzený vnútorný sluch", ktorý by im v tejto náročnej situácii aj v iných napovedal ako sa správať k partnerovi.Ja viem, očakávate, že to bude o nás a nie o ňom -:)) ale v tom je ten háčik. Vesmír nás vedie priamo k pochopeniu dôležitej úlohy ženy v partnerskom vzťahu a ženské choroby vnímam ako nápovedu. Áno je to síce ako kopnutie do zadku a to ešte s krajnými možnosťami " prežiješ alebo zomrieš", ale asi je to dôležité pre Vesmír, keď to takto vyhrotil -:))

Vnímam aktuálnu dobu ako "prekoprcnutie" konečne cez hranicu, kde sme sa vzájomne dostali pokrivenými a zmenenými miestami vo vzťahoch muž-žena. Nárast ženských chorôb to jasne potvrdzuje a my ženy ako vnímavé bytosti so svojou podstatnou úlohou v tomto prerode určite budeme nasledovať svoje vnímanie a "poopravujeme" chybné nastavenia -:) Pokiaľ by sme to nestihli - naučme a veďme svoje dcéry, aby  našli cestu k novej polohe svojej ženskosti.

 

POMOC ...pomóóóóć

Zobudila som sa do dnešného dňa ako vždy s myšlienkou poďakovania za ďaľší deň, v ktorom ma iste stretne toľko príjemných vecí, koľko si ich všimnem a toľko nepríjemných, koľko si pripustím k sebe -:) Počas chemoterapie som si často v duchu kládla sama sebe otázku : " čo ti v tento moment chýba?", pravidelne som si musela poctivo odpovedať, že Nič. Sústredenie na prítomnú chvíľu nedáva priestor vašim strachom o budúcnosť, problémom, ktoré je treba vyriešiť alebo predpokladom...to všetko sú veci budúcnosti. Potiaľto je to OK a nájdeme to v každej druhej knihe o osobnom rozvoji. Tak isto ako pravdu o tom, že je dôležité hovoriť druhým Nie.

V nemocnici som ležala na oddelení, kde boli len pacientky s prsníkmi, veľmi častá a spoločné téma bolo priznanie, že sme nedokázali v minulosti hovoriť ľuďom Nie. Táto diagnóza je spájaná zo vzťahmi a možno by sa povrchovo zdalo, že hovoriť Nie, keď už máte túto diagnózu je ľahšie. Veľa žien priznalo, že sa dalo zneužívať deťmi, príbudznými, cudzími ľuďmi, že ich Pomoc bola doslova "Rozoberaním" ich životnej energie a pociťovali to ako Krivdu. Od tohto slova sa ale dostávame k svojmu vlastnému vnútornému pocitu a logicky prichádza, že dôvod nie je v okolí ale vo mne. A odtiaľ je skok zas k poznaniu, že okolie nič nezmení a zmenu musím urobiť len ja sama. Nerobte si ilúzie. Keď dokvapká posledné chemo, keď odložíme parochňu a nie sme pripojené k hadičkám na postelnej nemocnici, keď nám skončí PNka...potom sme späť v jame levovej.  Keď som šla spätne reťazcom ( aspoň v mojom prípade to tak bolo ), odrazu som videla postupnosť, ktorá mi otvárala poznanie nie pre mňa príjemné. Ruku na srdce a pravdu : aký je pravý dôvod, že nehovorím Nie? lebo to ľudia potrebujú, lebo sú zúfalí, lebo k tomu potrebujú mňa? prihorieva -:) Moje falošné JA ( tento názov som prevzala z kníh  a používam ho, aby som si neprestala uvedomovať, že som už v inej dimenzii myslenia, kde túto skutočnosť rozoznávam ) mi nahovorilo, že som nenahraditeľná, že to viem urobiť najlepšie, že ten druhý sa nezaobíde bez toho, že som to proste JA, stred všetkého. Nie je to príjemné zistenie, že sa odrazu nemôžte oprieť o myšlienku, že za všetko môžu Oni -:) Ak prijmeme toto poznanie a priznáme si, že všetky okolnosti " ktoré nás tlačili" sme si vytvárali samé, tým ako sme všetkých naučili našu pomoc brať ako samozrejmosť, nasleduje síce krátka pauza, v ktorej sa samé pred sebou zahanbíme ( toľká nedokonalosť ) a potom nasleduje ďaľší pocit. Aký pocit ktorá z nás mala. Krivda - nikto si to nevážil, nikto si nevšímal moje výsledky, neprišlo žiadne poďakovanie, nevnímajú ma ako by som si priala. V tomto momente, keď som ja sama pred sebou pripustila, že prvotný chybný moment je môj, som si zas musela pripustiť, že Krivdu, ktorú som pociťovala som si nechávala vo svojom vnútri pekne bujnieť. Nikto z okolia to nevnímal a nevedel o nej, akoby aj mohol, však bola Moja. Vnútorný svet Môjho Ja je malým obrázkom Vesmíru. Vesmír žije v harmónii a Ja som do toho svojho nechávala roky plynúť disharmóniu, pocity krivdy voči ostatným, do toho som primiešavala nezabudnuté videné udalosti v môj "neprospech", nepokoj a premietanie budúcich "logických" neprávd a negatívnych udalostí. Keď sa dnes na to pozriem z odstupu, v mojom organizme roky pretrvávala Vojna, sama som si ju tam vniesla a sama som ju udržiavala. Bol to môj vnútorný obraz sveta, do ktorého mi nikto nekecal -:)) Milióny buniek v neustálom boji medzi sebou žili z mojej energie, ktorú som mala pridelenú Vesmírom aby raz došiel čas, keď sa dočerpala...Ak by sme boli jednoduché tvory a nie bytosti s možnosťami vývoja, nasledujúci scenár by podľa mňa bol, že by mi "zdochol motor, vypla sa" niekde na ceste a okolo mňa by v nezájme a rýchlosti prebiehali mne podobné ženy -:)))

Počas liečby som mala dosť času. 365 dní preciťovania a nového nastavovania. Cez pochopenie systému spustenia choroby, až po precvičovanie v reále. Nemyslíte si, že som vždy úspešná. Niekedy sa mi podarí "nepovedať Nie", keď si to uvedomím, zatiahnem aspoň druhú páku a nevpustím pocit krivdy a neúspechu. Rozhodnutie beriem ako Moje, jednu z ciest a Môj výber aktuálneho vývoja. Beriem to ako cvičisko a pozorujem  , môžbyť aj malé kroky. Nie je to ľahké, lebo dnes máte okolo seba blízkach, ktorí môžu byť aj v úrovni nevedomia a vy sa prizeráte, ako sa rútia do priepasti, s vami dobrovoľne zatiahnutou " brzdou Pomoci".

Keď som začínala dnes písať tento článok, chcela som sa dostať k pocitu, ktorý niekedy mávam - v daný moment mi príde pochopenie, že je tu nikdy nekončiace školiace stredisko a ani to, že som prežila liečbu neznamená, že mám voľno -:) a predstava budúcich možností vývoja ja tak ďalekosiahla, že predstava smrti je oproti tomu nič -:)) Ľahšie sa mi dýcha. A iste, niekedy to neustojím a poviem si, že smrť je jednou z realít rovnocenných budúcim starostiam. Ale ja si potom odpustím -:) ako malému dieťaťu, ktorému som celý doterajší život upierala pozornosť a dávala ho na koniec radu, aby ho predbiehali všetci tí, ktorým som nehovorila Nie.

V nemocnici som stretla ženy, ktoré otvorene hlásali, že si nikdy v živote tak neoddýchli od detí, manžela, povinností...ako tu. Je to logické vyústenie toho, že Vesmír nám dáva všetko, čo potrebujeme a my si len regulujeme formu pomoci podľa stupňa "poškodenia". Takže pre budúcnosť by sme to mali zastaviť Dnes, aby forma pomoci bola čo najpríjemnejšia -:)

Blchy a otvorená myseľ...

Otvorená myseľ alebo aspoň pokúšanie sa o jej udržiavanie otvorenia -:) mňa osobne sprevádza každý deň. Rozširovaním vnímanej skutočnosti u jednotlivcov podľa mňa narastá logicky geometrický rad vnímania tej istej skutočnosti rozličnými bytosťami, podľa ich úrovne vedomia a tým sa dostávame k situácii, keď jedna informácia sa javí rozlične rozličným ľuďom, aj keď pochádza z rovnakého prameňa. Tak čo s tým ?

Keď sa ľudia z mne blízkeho okolia dozvedeli o mojej diagnóze, reagovali každý inak a v snahe pomôcť mi, sa naplno prejavovalo vyššie popísané -:)) Každý z nich podľa svojho svedomia a vedomia prejavil empatiu. Keď na vás kopec ľudí pľuskne každý svoju dávku empatie, prikorenenú svojimi zážitkami, informáciami a zažitým z rodiny, či okolia, dostanete takú pecku, že nebyť počiatočného umrtvenia zo šokujúcej diagnózy, možno by vás prekotilo od návalu pomoci -:)) Pravdaže spektrum pomocných informácií sa pohybuje v šírke od : 1) je to vôľa božia a všetko je v rukách osudu., cez 2) poznám bylinný prípravok, ktorý už mnohým pomohol, určite nechoď na chemo a ožarovanie, to ťa zabije., až po 3) neboj sa, dnes už lekári všetko vedia vyoperovať a vyliečiš sa. Pridajte k tomu spojenie rovnakej váhy rozličných výsledkov - a schizofrénia jak vyšitá. Všetky tieto "pomoci" v dobrej viere pomáhajúcich ( za čo im pravdaže ďakujem, vážim si to a vôbec to nechcem znevažovať ) majú jednu spoločnú črtu. Opierajú sa o nejaké "potvrdenie u iných". Kto prežil chemoterapiu, operácie a ožarovanie, sám spoznal širokú škálu možností prežívania liečby a precítil ( pokiaľ je vnímavý ), že každá z nás v tom istom bode liečby, možno aj s tým istým štádiom nálezu, na tom istom mieste, v tom istom veku...mohla by som pokračovať ...každá z nás, prežila liečbu inak a nič nepomohlo akékoľvek porovnávanie. Možností je nekonečne veľa. Žena, ktorá sa pustí po ceste " potvrdzovania" zažije nekonečné emočné turbolencie, s každou novou informáciou, "ktorú stretne" sa koniec toho jej príbehu aktuálne bude meniť v jej myšlienkych. Stretla som také ženy v nemocnici, nebolo ich veľa. Ale vnímala som ich neskutočne bolestivý zážitok z neustáleho drankania informácií od spolupacientiek a očakávania, že konečne raz natrafia na "presne tú istú diagnózu" a pozitívny výsledok u inej, im potvrdí konečne ich vlastný boj, ktorý práve vyhrávajú.

Ak precítite a prijmete myšlienku, že už nikdy v tomto živote nebudete mať od nikoho potvrdené, ako to celé dopadne...vtedy sa schúlite samé do seba a v tichu možno budete plakávať a smútiť. Ale toto stíšenie a chúlenie do vlastnej náruče vám prinesie odrazu pocit, že "sa počujete". A u seba, nájdete aj odpovede...Ako vždy, vo svojom vnútri, ktoré je jediné napojením na Zdroj. Zdroj informácií a Zdroj všetkého. Ako si ho kto pomenuje je jeho slobodná vôľa a v dnešnom Novom svete, by to mal každý z nás akceptovať.

Mám otvorenú myseľ. Prijímam informácie bez toho, aby som klasifikovala ich "pravdivosť a použiteľnosť" pretože v dnešnom svete informačného nadbytku, ktorý je zároveň aj zmanipulovaný, by sa mi asi uvaril mozog -:) Pri rozhodovaní počas liečby som sa pravdaže nevyhla bezsenným nociam, keď som sa pokúšala počúvať samú seba a nájsť odpoveď. Ach, to som vám nepovedala - ani táto cesta nie je bezbolestná a ľahká, sorry.

Prijala som chemoterapiu, aj ožarovanie, omietla som poslednú dávku chemošky aj vyoperovanie všetkých uzlín, že to iným príde ako vabang ? A nie je vabang dať plnú moc nad sebou do rúk liečiteľov, lekárov, nápomocných ľudí alebo reklamného priemyslu, v snahe nájsť "potvrdenie u iných" ? Možno sa to bude zdať pre iných veľmi negatívne zakončenie tohto príspevku., ale vnímam, že žiadna z ciest " nie je práve tá správna", nie je pre mňa dokonca podstatné, či som "neurobila chybu". Nahrubo povedané, stráca zmysel výsledok, nebudem mať potvrdenie niekoho, že budem žiť ešte mnoho rokov. Stačí mi, že som našla sama seba a viem, že čas, ktorý prežijem, bude pre mňa plnohodnotný. Aspoň sa o to snažím a toto snaženie ( rozumej zároveň aj plné prežívanie teraz ) začína byť mojou témou života ( a teraz nehovorím o dovolenkách -:) a peniazoch -:)) neberiem nikomu ten jeho pohľad na vec a akceptujem, že pre každú z nás Vesmír vždy nájde ten jej spôsob liečby, či to už budú bylinky alebo klasická onkológia. Podstatné je, aby sme si my sami dokázali vybrať a počuť, čo nám Vesmír hovorí. Jedinou zábranou na tejto ceste je Strach a Panika, pretože tie blokujú akékoľvek samostatné rozhodnutia a aj vnímanie akejkoľvek nápovedy, aj keby ste o ňu zakopávali na každom kroku -:)

K tým blchám -:) v jednej knihe, o ktorej napíšem v sekcii knihy, som natrafila na jedno prirovnanie, ktoré s obľubou používam, keď sa stretnem s ľuďmi, ktorých myseľ ešte funguje v starých tendenciách a majú snahu mi " vnucovať tú ich pravdu ". To sa týka onkológie ako aj bežného života.

Sedeli raz blchy na tom istom aute . Jedna sedela na zadnom nárazníku, jedna pri predných dverách, iná na kolese, ďaľšia zas na čelnom skle. Keď sa stretli - rozprávali sa o tom, aké to auto je. Jedna vravela, že červené, druhá, že je z čiernej gumy, ďaľšia ich presvedčovala, že je z kĺzavého skla...

Tak takto to je -:)))))

 

Ukotvovanie a "straty"

Ráno som vstala s pocitom, že nad mojou hlavou v rade tlačiac sa, stoja nové články a napriek tomu, že som sa chcela na tejto stránke venovať veciam prežitým, neustále ma to hádže do prítomnosti, akokeby sa minulosť zároveň mazala s posunom vpred. Sadla som za notbuk a vybrala si z hornej ponuky tému, ktorá vo mne rezonuje, pretože sa dotýka vnímania pred a po prežití onkologického zážitku a zároveň  skutočnej prítomnosti, keď je potrebné sa späť zaradiť do pracovného procesu, ktorý stále trvá a zabezpečuje finančné zázemie tu. Keďže pretlak v mojej hlave je obrovský, napadlo ma, že najprv asi budem musieť písať články a potom im dať nadpis, avšak najprv som mala nájsť obrázok. Takže som zadala do googlu " ukotvenie mysle" a okamžite som v spleti obrázkov našla tento -:) Keď som si ho sťahovala pozrela som sa na zdroj a zistila som, že je to zo stránky mojej kamarátky, u ktorej som prežila pobyt na Šumave, na zvláštnom energetickom mieste -:)) bez prekvapenia som sa preklikla na jej stránku a zistila som, že je tam nový článok s touto témou.Takže aby sme sa nedopustili plagiátorstva - článok som nečítala a pokúsim sa vyjadriť svoje vnímanie a zároveň ale použijem jej obrázok - asi máme rovnakú databázu -:))) Vy si ho môžte však prečítať -:)

http://www.informaceodjinud.estranky.cz/clanky/ukotveni-noveho-vedomi/svoboda-zacina-ve-vasi-mysli.html

Som práve v jednom z nie jednoduchých období a napriek tomu, že celý život som samostatne riešila prichádzajúce "problémy", teraz je to iné. Po ukončení onkologickej liečby sa človek, ktorý to vnímal ako ja  "prepne". Transformácia celej osobnosti je prerod, obrátenie všetkého naruby, zbúranie všetkého, čomu ste verili, pomalé rozsýpanie hodnôt, o ktoré ste sa nielenže opierali ale aj celý svoj život vydávali energiu na ich tvorbu. Odrazu mi došlo, že z pohľadu dneška, nič čo som stavala v minulosti, vlastne nie je použiteľné -:) U mňa konkrétne sa to prejavilo absolútnym nezáujmom o svoju pôvodnú profesiu v jej pôvodnom prevedení, ktorú som nadovšetko milovala a ktorá mi pridala aj na  prečerpaní energie, keďže moje vnímanie skutočnosti bolo poznačené Egom, ktoré mi neustále navrávalo, že to ako to urobím ja sama, neurobí tak dobre nikto -:)) Toto som vnímala u mnohých podnikateľov, my ženy to máme však ťažšie, pretože energeticky sme stavané inak a na iné. Doba priniesla zmenu pozícií a preberanie mužských vzorcov správania, ktoré nás zaťažujú a berú si napokon svoju daň, v podobe väčšinou ženských chorôb, lebo tie sa spájajú so vzťahmi a zo vzťahmi k mužom. Pohybovala som sa v prevažne mužskom prostredí a vydávanie energie sa stupňovalo, až kým organizmus nedošiel na hranicu svojich síl, ktorá logicky je nižšie ako u mužov, ktorým Príroda nadelila viac sily a aj iný spôsob energetickej rovnováhy pri jej vydávaní. Po liečbe, keďže som sa liečila v zahraničí ( CZ ), moja finančná situácia odrážala postupy slovenských zdravotných poisťovní, ktoré vám nasľubujú rovnosť liečby v celej EU -:)) K strateniu istôt sa pridal aj predaj môjho bytu, v ktorom som vychovala deti a prežila turbolencie vtedy nevedomého života. Mimochodom - v tomto byte sa mi aj prvý raz stalo, že mi "z hora" prišiel príval informácií, bol to taký pretlak, že som zobrala prvý pracovný zočit, čo bol po ruke a spisovala, všetko, čo prichádzalo, bol to riadny guláš -: )) Predaj nehnuteľnosti je tiež strata "istoty". Istoty, ktorá už dnes nefunguje, patrí do starého sveta, patrí k istotám minulosti.

Na onkológii vám stačí mať istotu, že DNES ste tu -:) po príchode späť, pomaly a postupne siahate po istotách minulých, asi zo zvyku. Veľkú dilemu som mala v súvislosti s prácou, kedže po liečbe mám plnú hlavu "vyšších vecí", práca sa mi javila dosť prízemná a moja nechuť k profesii, zatiaľ dokonale skrývaná pred ostatnými, mi dosť sťažovala život. Mala som pocit, že toto nie je to, čo cítim, že to nepatrí k DNES. Ekonomika na Slovensku prešla za tie roky, čo v nej robím veľkým prerodom a to, čo z nej ostalo mi vôbec "nevonia".

Potom mi to došlo. Nejde o to, prepnúť sa do vyššieho módu a stratiť sa v objeme informácií a prežitkov, ktoré čoraz častejšie budú sprevádzať prebúdzenie jednotlivcov, spolu s tým, ako začne jednotný posun. Ide o to, aby sme sa dokázali "ukotviť" , keď strácame staré istoty a máme tendenciu zostávať vo výškach, kde sa nás problémy tu dolu nedotknú. Aj ja som sa prebudila do rána, keď som pochopila, že spojenie so životom v tomto tele sa nepreruší -:) ukotvovanie pre mňa znamená hľadanie pre mňa optimálneho spojenia práce, ktorá ma živí a písania, ktoré sa mi nateraz javí ako prvý schodík k nájdeniu novej "práce", ktorá ma baví a snáď prinesie niekomu pohľad, ktorý zabezepčí jeho posun o malinký krôčik ďalej.

Mám za to, že úlohou dnešného dňa je ukotvovať sa a postupne spriadať novú formu žitia tu a teraz. My, čo sme prešli tvrdým prerodom v rámci onkologickej choroby, to máme trochu "seknuté", asi viac vnímem tú HRANICU, ale nemení to nič na tom, že sme v tom všetci spolu -:)

 

Informácie a rozhodnutia

Možno by sa zdalo, že rozdeľovanie informácií v nás do škatuliek od "veľmi dôležité" po "nepodstatné" máme pod kontrolou a z výšky svojho Ega ich máme aj "pod palcom" -:) Ja sa úprimne priznám, že som ich v čase vyslovenia diagnózy mala v sebe uložených dosť, keďže moja mama zomrela na tú istú diagnózu, keď som bola dieťa a zároveň som bola plná spomienok.

Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že môj mozog si spája čo chce s čím chce a vytvára verzie spomienok a svojich právd podľa prvého impulzu, ktorý je spojený s tou ktorou témou. Ak na takomto základe staviate svoje rozhodnutia nemusia byť práve tie správne pre vás -:) Pri prvom náleze, ktorý mi našli na mamografe a potvrdil sa, som natrafila na "lekárku", ktorá celú svoju iInformáciu zhrnula do vety " Nález je zhubný". No fajn, čo s touto informáciou. Tak ako asi každá som v šoku odplávala z nemocnice a blúdila po uliciach, pričom ten môj chudáčik mozog v snahe pomôcť mi, zaplavoval ma všetkými informáciami, ktoré vyhrabal kde v ktorom zákutí svojho obydlia. V tom čase som doma nemala práve zázemie, v živote aj vo vzťahoch to tak chodí, kým nesplyniete, takže v ten moment som ostala ja sama so svojim myslením.

Ako prváčka som urobila základnú chybu, ktorú by som tu chcela veľmi naostro popísať, lebo nielen v tejto situácii, ale aj pri iných sa javí tento postup ako pád strmhlav zo skaly. Let nie je dlhý. Po večeroch som s priateľom Googlom - vyhľadávačom, snorila po všetkých informáciách a nakoniec ma zasypala kopa, ťažká a neprehľadná. Informácie si môj mozog okamžite spájal do reťazcov, od prvotného nálezu som prešla behom niekoľkých minút až k vlastnej smrti. Google je vyhľadávač a ako taký je založený na interakcii hľadajúcich a zaručene o tejto diagnóze disponuje väčšinovými informáciami v negatívnom zmysle -:) Takto to chodilo týždne, na vlne nevedomého človeka, poznajúc len jednu oporu a to sám seba, presvedčená, že všetko, čo viem je "pravda" a k tomu ešte zlepence spomienok vyhrabané z minulosti...Prežila som svoju smrť a zomieranie tisíckrát, zároveň som si nevedomky pomaly a isto v spleti nutkavých myšlienok Programovala ďaľší dej svojho života. Moja prvá hospitalizácia sa niesla v duchu " muchy zožerte ma ", nechala som sa ovládať mašinériou onkologickej praxe, nasávala som každú ďaľšiu informáciu, pripájajúc ju na chvost dlhej reťaze, ktorú som vliekla so sebou. Bola som presvedčená, že zomriem, nikoho som tým neobťažovala, ale ani som sa nijako nepodielala na rozhodovacom procese o svojom terajšom fyzickom tele -:) V podstate, lekári zvyknutí na takýchto pacientov, v tom nevideli žiaden problém, riešili si svoje, postupmi napísanými z klinickej praxe, štatisticky podloženými.  Tu je namieste podčiarknuť, že množstvo vstrebaných informácií nezaručí možnosť ich využitia. Vesmír ma kopol do zadku a vykopol ma na ulicu, kde som si počkala na reparát -:)) na prvý raz nic moc .

Neexistujú ženy hrdinky, ani pacientky sraľovia. Každá z nás má svoju cestu Duše, svoju úroveň Vedomia, svoje "karty v rukách". Pochopila som to pri dlhšom pobyte v nemocnici, po prvej veľkej operácii, kde som pobudla medzi ženami ako ja, s tou istou diagnózou, rozličnými životmi ( niektoré paralely boli natoľko totožné, že o tom budem písať neskôr ) a rozličným zázemím. Samozrejme, ak sedíte v jedálni s holou hlavou, obviazaným plochým hrudníkom, vo vreckách zastrčené sáčky s drénmi - vyzeráte napokon všetky rovnako -:)))

Pri reparáte, ktorý som mala možnosť robiť po necelých dvoch rokoch, som ešte nebola vedomá bytosť. Napriek tomu, moja intuícia ma viedla a ja som jej dovolila prejaviť sa, až ma napokon priviedla k Prebudeniu. Hneď v počiatkoch liečby som sa rozhodla, že môj mozog nebudem dotovať ničím, čo by si zas začal spájať a aj keď som nerozumela, čo robím, dala som Stopku akýmkoľvek informáciám o vedľajších účinkoch liečby, ktoré som nakoniec v priebehu liečby nemala. Nebola som uvedomelá - len som odstrihla mozog od možnosti vytvárať neprehľadné kopce vskutku majstrovsky pospájaných informácii, ktorých výsledok vyzeral až neuveriteľne reálne -:)  Od lekárov som požadovala len aktuálne nevyhnuteľné info v reálnom čase Zároveň som sa tým vyhla predbežným myšlienkam, žila som len v Prítomnom okamihu -:)) Druhú liečbu som absolvovala v Čechách, mentalita národa sa prejavovala aj v rozdielnom prístupe, ale o tom neskôr.

Nehanbím sa za to, že niekedy aj teraz použijem mechanickú pomôcku, keď nie som úplne prítomná a napadne ma negatívna myšlienka. Pochopila som, že nemá vplyv na skutočné dianie Teraz a preto si ju vždy pretransformujem do priehľadnej bubliny, ktorá napokon splynie s prúdom Svetla a Lásky, alebo ju len oženiem -:) Už nedovolím môjmu zlatému mozgu vytvárať reťazce, nehovorím, že je to ľahké a nehovorím, že je to jediná cesta. Považujem to za dobrý prostriedok k uzatvoreniu kanála na priesak mne neprospešných Informácií. Tiež som prestala kupovať časopisy a Tv sledujem okrajovo, pretože tie Vaše mrchy Informácie si nájdu to Vaše vysielanie všade, kde ste na tomto svete -:)) a ich programové nastavenie je absolútne presné. Oni totižto potrebujú Váš STRACH - aby si mohli požiť a napapať sa Vašej energie. A tú potrebujeme na iné veci -:)

 

Aj o tom, prečo nejem mäsko -:)

Dnes ráno som vstala o 5:00 aby som mohla dať " na papier" písmenká, ktoré sa mi nakopili včera a budú sa týkať témy jedla. Jedlo je úžasná vec, môže byť určite zážitkom a ja ho aj tak teraz vnímam. Väčšinou to ale znamená, že som posledná pri stole -:)) ale poďme od začiatku.

Teraz už viem, že v mojom prípade niektoré veci vnímam skôr ako im rozumiem -:) prichádzajúce potvrdenia sú odmenou a na tento "spätný chod" som si zvykla a nebránim sa mu, ba čo viec - dôvera sa neustále zvyšuje -:)) Pred troma rokmi po prvej onkologickej operácii prsníka, ktorú som absolvovala na Slovensku som sa došuchtala druhý deň po prebudení z narkózy do spoločnej jedálne a tam som s hrôzou zistila " že nejem mäso". Možno sa vám to bude zdať smutno-smiešne, ale mne do smiechu nebolo, lebo dovtedy môj jedálniček tvorilo prevažne mäsko a zeleninka nebola práve najobľúbenejšia časť na tanieri. Našťastie oproti mne sedávala pani, ktorá jedla mäsko a nejedla prílohy, takže nasledujúce dni sme si to menili -:) Po návrate z nemocnice som prežívala dosť silné emočné obdobie, stravovala som sa výlučne doma a v podstate som sa celé dni zaoberala varením a jedením. Musím podotknúť, že som prirodzene štíhla, nikdy som stravu nekorigovala, V tento moment by sa mohlo zdať, že som sa prirodzene stala vegetariánkou, ale nie -:) v skutočnosti mi príprava stravy zaberala celé dni, pretože zelenina ma nezasítila, ovocie som jedla na kilá a nemohla som sa na dlho vzdialiť z domu lebo ma prepadával hlad -:)) Keď som bádala po príčine, zistila som obmedzenia dnešných lekárov, pretože jediné, čo ich napadlo, že ma poslali na gastrológiu - lebo však jedlo = žalúdok, žalúdok = gastrológia, logika. Ak nemáte odpoveď na to, čo robíte a robíte to, asi bude problém v hlave -:) nie v žalúdku. Trvalo mi asi dva mesiace, kým som si urobila jedálniček, ktorý mi zabezpečoval voľnosť aspoň na pár hodín z domu, keďže som bola na PN, dalo sa. Moja všeobecná lekárka na bežnej kontrole nevyzerala o nič múdrejšia, ale napokon, nemohla som nič stratiť, takže som jej dala otázku, či mi nevie poradiť čo s tým. Necítila som sa "ako ja " -:) Dala mi kontakt na kliniku akupunktúry v Bratislave a tu som sa stretla po prvý raz s komplexným pohľadom na ľudské telo a konečne sa ku mne pristupovalo ako k bytosti a nie ako k žalúdku, prsníku, mozgu...Nie - mäsko som jesť nezačala -:)) ale tu začala moja cesta prebúdzania.

http://www.akupunktura.sk/naturalna-medicina/

Po prvotných týždňoch tápania, hladovania a ukotvovania v novom, som pocítila prílev energie, čistoty, novoty. Ľudia ma upozorňovali, že mám odrazu "akési čisté modré oči" -:) ale takisto ma upozorňovali, že robím chybu, keď nejem mäso. Keďže som roky bola mäsožravec a moje pochopenie pre ľudí je v smere prejavovania široké, nezazlievam im to, určite to robili v dobrej vôli a snahe usmerniť ma na cestu pokánia -:)) Po čase sa mi zostril čuch a chuť, odrazu mi tiekli sliny pri pohľade na zeleninu v regáloch, to myslím zažilo spústa ľudí, ktorí takto zmenili stravu. Vedľajšie účinky sa však dostavil tiež a doma som prestala variť mäsko. Nieže by som nechela iným dopriať -  mäsko mi začalo smrdieť a nerozoznala som, či je to mnou alebo ním -:)) Pre zdravie rodiny sa manžel prispôsobil a mäsko si objednáva, keď obedujeme v reštaurácii.

Nejedenie mäsa je ešte jednou pomôckou v tomto živote, barlička pre tých, ktorý nevedeia spomaliť -:) Keď idem do mesta, dopredu premýšľam kde sa naobedujem a nikdy nenavšetvujem rýchle občersvtenia. Jedlo si absolútne vychutnávam a stalo sa pre mňa pôžitkom. Mohlo by sa zdať, že k zmene stravovania ma doviedla choroba, možno narkóza, stres tela s diagnózy...Zmenila som svoju stravu " z vnútorného cítenia", diagnóza len podporila moje vnímanie.

Pred časom som našla na stránke jednej mojej priateľky, čím ju pozdravujem -:) ahoj Renato., u ktorej som bola na pobyte na zvláštnom energetickom mieste ( o tom neskôr ) , našla som tam krátke video, ktoré je presnou odpoveďou, prečo nejem mäsko.

https://www.youtube.com/watch?v=T3yRg_rnVwA

Áno, toto je dôvod, ktorý som najprv precítila a teraz žijem. Viem, že môj príspevok má význam -:)

A pre tých odvážnych mám film na zamyslenie, neodporúčam vegetariánom a ľuďom veľmi citlivým, nájdete ho na You Tube, je to film experimentálny, so známymi českými hercami a bez slov. Našla som ho, keď som v nemocnici po druhej operácii napísala poviedku Krava

SKŘÍTEK

Pekný deň a dobrú chuť -:)

 

 

Obdobie CHEMOTERAPIE mi dalo veľa

Možno sa moje vnímanie tejto časti klasickej onkologickej liečby bude zdať trúfalé, ale ubezpečujem vás, že som už dávno mimo chemického pôsobenia na mozgovú časť a všetko, čo tu píšem, píšem pri plnom vedomí -:)

1) Uzrejmila som si základné pravidlo pre nasledujúce roky môjho života - že dôležitý je len prítomný okamih -:)

Počas liečby, ktorá trvala 8 cyklov som ani jeden cyklus nemala rovnaké pocity, ani jeden týždeň som sa nemala rovnako a ani jeden deň nebol porovnateľný s ďaľším - tak som sa naučila žiť v prítomnosti, užívať si každú sekundu a nič neplánovať.Prestala som vnímať čas a jednoducho som si vychutnávala každú chvíľku dňa, kedy mi bolo "tak normálne - přiměřene " -:)) Naučila som sa absolútne prežívať každú sekundu - aj keď mi bolo fajn, aj keď ma 24 hodín bolela hlava, nič z toho sa nedalo "odložiť" alebo " zabudnúť na to", každý jeden okamih týchto dní bol absolútnym prežitkom v tomto živote -:) lebo som vedela, že o pár minút to môže byť zas inak -:)) Boli to skutočne naj-naozajstnejšie dni môjho pobytu samej zo sebou a postupne, ako ma dávky ohlupovali vo vonkajšom svete, tým viac sa mi páčilo otváranie brán v tom vnútornom.

2) Otvorili sa mi brány do vnímania ilúzií, predstáv, iných svetov. 

V jeden deň, už neviem kedy som pochopila, že je úplne jedno, či pôvodcom týchto preludov je praobyčajná jedovatá chémia, alebo len skutočnosť, že prežívam absolútne vnútorné borenie všetkého. Každý deň pokiaľ som mohla som pri cvičení yógy dávala priechod všetkému čo prišlo : otvorila som dvere bolesti, minulým spomienkam, bytostiam z iných svetov, mojim mŕtvym blízkym, imaginárnym nič nehovoriacim a nikam nepatriacim veciam, ktoré mi prichádzali, útržkom myšlienkových reťazcov...Uvolnenie, ktoré sa dostavilo, keď som sa vykašľala na to, odkiaľ sú, čo znamenajú a či sú to len preludy, toto uvolnenie mi neskôr pozvoľna prinášalo selekciu. Postupne nastávalo triedenie a neviditeľné bytosti, s ktorými som sa v duchu rozprávala mi pomáhali čistiť zrno od pliev -:)

3) Pomocou chemoterapeutického ošiaľu som sa odvážila vstupovať do minulých nevyriešených vecí vo mne.

Keď som začala zachytávať prvé záblesky minulých nedoliečených zážitkov v mojom vnútri, bola som prekvapená aký silný fyzický prežitok môžu mať v realite. Netrvala som na tom, aby som ovládala ich smerovanie, len som sa stala prijímačom -:) nemali časový sled, teraz už viem, že čas v dimenzi, kde pretrvávajú, vlastne neexistuje, preto zážitky prichádzali úplne poprehadzovane. Prichádzali postupne s rozličnou intenzitou ich prežívania a neustále ma prekvapovalo, že pri aktuálnom prežívaní starej situácie, ktorá sa mi otvorila, som pociťovala úplne niečo iné ako si môj mozog pamätal. V niektorých situáciách som sa videla "mladšia" ako som v skutočnosti vtedy bola, čo ukazuje ako veľmi sa mýlime, ak si pletieme kalendárny vek s naším vekom vnútorným -:) prichádzala mi opakovane informácia "regresná terapia" , nechápala som odkiaľ ani som nechápala, čo to znamená -:) až po prežití viacerých zážitkov som nekôr pochopila, že je to vlastne ono -:)) Vstupovala som za prítomnosti seba do situácie, kde som bola prítomná v minulom čase - prežívala som ju a cítila tie bolesti ( doslova fyzicky, niekedy sprevádzané veľmi nepríjemným a bolestivým zážitkom ), následne som prijímala tú bytosť a chápala situáciu zle pochopenú. Ospravedlňovala som sa jej, pretože teraz som videla, ako trpela neprijatím a nepochopením v danom čase, v niektorých miestach som sa jej dotýkala a objímala ju. Aby napokon splynula so mnou...

4) Chemoterapia ma "zlomila" a naučila ma Prijímať situáciu aká je -:)

Po prvých týždňoch, keď moje bunky fyzického tela statočne stály na obrane a mysleli si, že to ustoja a budú na seba hrdé -:) prichádzali pomaly účinky únavy materiálu -:) Plynutie psychologického času sa mi zmenilo, pred sebou mesiace liečby s neurčiteľným výsledkom...pochopila som, že akýkoľvek "boj" je hlúposť, energia vydávaná naň by mi chýbala na prežívanie prítomnosti. Tu by som sa pristavila na dezinformačnej mašinérii médií, kde je liečba tejto choroby predostieraná verejnosti ako veľký Boj a známe osobnosti ako Bojujúce, pravdaže vždy s nádychom budúcej predpokladanej tragédie, pretože to médiá milujú -:)) budem sa tomu venovať v inom článku, pretože toto má široký priestor pre mňa. Takže - v jeden moment som situáciu Prijala a tento úplne nový prežitok v mojom živote mi zanechal drobných "potomkov", ktorý sa priebežne objavujú v mnou prežívaných situáciách v bežnom živote aj po ukončení liečby -:)

5) Počas chemoterapie som sa naučila udržiavať pokoj vnútorného nastavenia.

Pri samotnej kapačke chemoterapie som doržiavala rituál a snažila som sa celou svojou bytosťou prežiť tie hodiny (6 hod ) v kľude takom, ako som len dokázala nastoliť. Moje cítenie ma viedlo k fyzickému upokojovaniu, ktoré som ja konkrétne prejavovala v sledovaní dychu, nacvičovaní dychu do brucha a podobných cvičení z yógy, ktoré môžte prevádzať bez toho, aby to odsledovalo vaše okolie -:) čítala som, kreslila - robila som čokoľvek ma napadlo v daný okamih, to, pri čom som bola v úplnom  pokoji celej mojej bytosti. Vnímam to ako prenesenú skúsenosť s Prijatím situácie, priamo do buniek fyzického tela.

6) Vedľajšie účinky chemoterapie mi zostrili vnímanie a naučili ma v budúcnosti opierať sa o prejavy tela a sledovať, čo mi moje telo vraví -:)

Svojím spôsobom bolo úžasné pozorovať ako nepotrebujem čítať nápisy na potravinách, nepotrebujem vedieť, čo potravina obsahuje a či by bola vhodná v danom okamihu pre moje fyzické telo. Všetko bolo automaticky "opravené", žalúdok mi okamžite pri pohľade na nejakú surovinu dal vedieť -:)) Dnes už je chemoterapia sprevádzaná medikamentóznou liečbou, takže zážitky z filmov, kde hlavná hrdinka preleží pri wc celé dni a je kosť a koža, pravdaže s holou hlavou aby sa pridalo na dramatičnosti, našťastie nie sú časté. Celú liečbu som prežila bez týchto účinkov, ale vnímanie potravín som si udržala až doteraz. Od toho bol len krôčik k poznaniu, že ak som v kľude, moje vnútro dokáže " čosi povedať" nielen k surovinám, ale aj k jednotlivým situáciám -:)) Poslednú chemoterapiu som odmietla, pretože som precítila, že táto dávka by moje telo zlomila do tej miery, že by to nebolo v súlade s ďaľšou plánovanou liečbou.

 

 

Z môjho vnímania lekárskch rozhovorov - v dnešnej dobe je chemoterapia považovaná lekárskou onkologickou spoločnosťou za najpodstatnejší krok v liečbe a postupne okliešťuje radikálne chirurgické zákroky, kedy boli ženám zbytočne odstraňované veľké oblasti z okolia nálezov. Taktiež sa niekedy používa na zmenšenie pred operáciou a na potlačenie agresívnych, rýchle rastúcich nálezov, ako aj v mojom prípade.To pravdaže nie je moja parketa, ale týmto som chcela  premostiť na moje vnímanie tejto postupnej zmeny a dnešnej situácie, ktorú som priamo videla v nemocnici medzi ženami ako ja.

Dnes sa otvára vnímanie jednotlivcov za veľkej naplánovanej pomoci - prílivu vyšších vibrácií, energií, za účasti ženských intuícií a prirodzeného následného  napájania žien na kolektívne informácie. Ja to vnímam tak - že každá zo žien počas tohto druhu liečby je prinútená začať na sebe pracovať, otvárať sa a samo-liečiť, nachádzať spôsoby a opravy, otvárať svoje pôvodné vedomie a všetko, čo len prichádza každej individuálne...tak ako sa individualita Duše rozhodla prejaviť a následne tak splynúť v Jednotu v spoločnom zámere.Preto to vnímam tak, že pokrok v chemoterapetickej liečbe je v skutočnosti Pokrokom našich Duší -:)

Ak sa teda pripravujete na túto liečbu, toto je Moje vnímanie a Moje zážitky z nej, možno vám otvoria aj iné perspektívy jej priebehu -:) Každá z nás má inú cestu, toto určite nie je chválospev na tento druh liečby - je to len čítanie pre ženy, ktoré už stoja vo dverách alebo tesne za nimi...